Piesne spojené s obyčajmi životného cyklu

Svadba Moškeje v Dolnej Ždáni 25. 5. 1947

V skupine Pieseň spojená s obyčajmi životného cyklu sú piesne funkčne rozdelené podľa významných medzníkov v živote človeka ˗ na piesne spojené s narodením, svadbou a úmrtím.

1.1        Krstinové piesne

Krstinové piesne sa mi nepodarilo v skúmanej oblasti zachytiť. Informátorka č. 3 si spomína, že pri príležitosti krštenia dieťaťa sa pripravila hostina a spievali sa na nej piesne funkčne neviazané, také, ktoré sa mohli spievať aj na zábave. Informátorka, ako 15 ročná, krstná mama dieťaťa, pri nesení dieťaťa na krst a z krstu hovorila tieto slová: „Vzali sme vám pohana a donesieme vám kresťana. ...Tu už máte kresťana, tu nemáte pohana.“

Počas socializmu sa konalo na obecnom úrade uvítanie detí do života, ktoré malo nahrádzať krst dieťaťa. Pri tejto príležitosti spieval zbor žien umelé piesne a recitovali sa vhodné básne. Piesne sa mi nepodarilo u informátorky č. 12/1 zaznamenať.

1.2        Svadba a piesne na nej spievané

Počas výskumu sa mi podarilo zaznamenať piesne, ktoré sa funkčne viazali k príležitosti alebo boli funkčne neviazané. Funkciu piesní mi vedeli povedať informátori staršej generácie. Na základe výpovedí informátorov som sa pokúsila urobiť schému piesní, do ktorej som jednotlivé piesne aj s výpoveďami informátorov zaraďovala.

1.2.1       Prevážanie perín

Prevážanie perín cez dedinu malo ukázať, aká je bohatá nevesta a čo dostáva do výbavy. Aj s tým cieľom boli v piesňach používané výkriky a zvolania. Počas prevozu mohli byť počas spevu ženy sprevádzané hudbou harmoniky, mohli spievať bez hudobného sprievodu alebo boli sprevádzané cigánskou hudbou. Informátor č. 1 zažil svadbu s prevážaním perín, na ktorú si spomína: „Jednali sa, koľko zaplatia za periny [BŠ - Cenu perín zjednávali ženy so ženíchom]. Niekedy sa išlo aj s hudbou, buď cigáni alebo s harmonikou.“ Keď sa vydávala informátorka č. 11, periny sa jej už neprevážali. Zaznamenala som tri piesne, ktoré sa spievali počas prevážania perín. Boli to piesne Iďeme, iďeme cesťičku ňevieme (Inf. 1) a Ej, šibaj, šibaj, pošibávaj (Inf. 8) a U mojej mamičky bola malá služba (Inf. 11). Počas spievania piesne Iďeme, iďeme cesťičku ňevieme sa v piesni pískalo alebo sa po odspievaní jedného veršu zakričalo „biela ruža červená laluja“.

1.2.2       Odchod na sobáš

Počas odprevádzania nevesty na sobáš do kostola spievala sa neveste pieseň Ostávajťe zbohom mamičkine klučki (Inf. 1) a Ťichí vetrík po doliňe povieva[1]. Pieseň sa mohla spievať aj pri odchode mladuchy do domu ženícha. Ďalšie piesne Keť som na studnički vodu brala, Uš ja buďem s mužom chodiť sú piesne, ku ktorým nevieme ich funkčnú väzbu k časti svadby. Piesne boli nahraté v Dolnej Ždani v roku 1988.^[2] Podľa slov piesní môžeme usudzovať, že sa spievali pri odchode nevesty z domu. V piesni Keť som na studnički vodu brala sa spieva o tom, ako nevesta dala ruku šuhajovi a zanechala otca aj matku. Následne sa lúči s rodičmi aj s ostatnými rodinnými príslušníkmi. Aj v piesni Uš ja buďem s mužom chodiť sa nevesta pýta matky, ako jej bude s mužom. Následne prosí matku, aby nezatvárala dvere, pretože sa jej príde vyžalovať.

1.2.3       Piesne spievané počas svadobného obradu v kostole

M. Lattová vo svojej práci uvádza, že v obci Prochot vydaté ženy spievali pieseň Od oltára idú, za ruki sa vedú počas svadobnej omše. „Kým prebiehal svadobný obrad, skupina mladých žien na vyvýšenom mieste obce zaspievala svadobné piesne, ktoré doprevádzala ujúkaním. Takto celá dedina vedela, že sa jedno z dievčat lúči so slobodou. Mladé dievčatá boli zo spevu vylúčené, spievať mohli len mladé vydaté ženy.“[3]

1.2.4       Piesne spievané počas čakania na pohostenie

„Písně pociťované jako místní, které se mohou vztahovat ke svatbě svým obsahem se zpívají v určitých situacích svatebního veselí, dosti často na základě významové analogie (např. Při čekání na jídlo se zpívá píseň o svatbě v Káni Galilejské).“[4] Na základe charakteristiky Pavla Popelku som vedela zaradiť nasledujúce dve piesne Blažení žeňích bol v Galileje a Čo to za holúpke k piesňam, ktoré mohli byť funkčne viazané na čakanie na jedlo. Pieseň Blažení žeňích obsahuje biblický príbeh o premenení vína Ježišom Kristom v Káne Galilejskej. V piesni Čo to za holúpke sa spieva o holúbkoch[5], ktorí sedia za stolom a nič nepijú a nejedia. Spieva o mladuche, ktorá smúti. Má sa radovať, pretože Boh jej poslal anjela - manžela, aby nesmútila.

1.2.5       Piesne spievané na svadobnej hostine

Piesne, ktoré svadobní hostia spievali počas celej svadobnej hostiny, nemuseli byť pevne viazané so svadbou. Mohli sa na nej spievať aj piesne ľúbostné a žartovné. „Prejavom obradného smiechu v piesni sú predovšetkým rôzne piesne žartovného charakteru, z ktorých kvantitatívne najvýznamnejšiu časť tvoria prekáračky.“[6] Medzi piesne funkčne neviazané môžeme zaradiť aj prekáračku z Dolnej Ždane: Keť ja buďem muža maťi. V piesni prebieha monológ dievčaťa o tom, ako bude vyzerať jej život, keď bude mať manžela: „Ja buďem jesť s taňierika a on buďe zo šerblíka...“. ďalšími piesňami so svadobnou tematikou sú: Uš som sa vidala, Načo som sa mladá vidávala, Zaspala ňevesta, Prší dážď, drobná rosa padá[7] a i. Na svadbách sa často spievali aj piesne, ktoré mali poučný charakter a mali pomáhať zachovávať normu v spoločnosti. Takou je aj pieseň o panenstve Len sa vi paňenki ňestarajťe (Inf. 3).

Informátorka č. 5 spomína aj verše, ktoré sa hovorili na svadbe a súviseli s jedlom. „Pri prvom jedle sme vraveli "povedačky"- Zabili sme kohútika aj sliepočku....“.

Na svadbách sa hrávala v minulom storočí aj „spevácka hra“, v ktorej musel každý účastník zaspievať jednu pieseň. „Voľakedy tu bol taký zvyk na svadbách, že chodieval sprievod do kostola a potom z jedného domu do druhého a neviem v ktorom dome, musel každý zaspievať pieseň. Spievalo sa to tam, kde bola hostina. Pretekali sa, čím netradičnejšiu pesničku“ (Inf. 3). „Hudobná hra“ sa začala, keď muzikanti začali hrať pieseň Iďe pieseň okolo, okolo stola-la-la. Po odspievaní piesne okolo stola sa muzikanti pristavili pri človeku, ktorý mal začať spievať ľubovoľnú pieseň. Takou piesňou mohla byť Červená ružička, pekňe kvitňe z jara. Počas hostiny, keď sa zotmelo, mládež v Hliníku nad Hronom spievala pieseň Zahučali hori. Ňou sa lúčili s mladomanželmi (Inf. 1).

Je zaujímavé, že informátorky č. 3 a č. 8 hovoria o spievaní piesne aj nevestou: „Každý musel, a hlavne nevesta musela zaspievať pesničku“. „Sesternica sa vydala za muža z Tekovskej Breznice. Oni na svadbu spievali: A tá naša krčmárka. Ona spievala jednu - Šípová ružička sama kvitne v poli. Z nahrávky „tetky“ Belaneje (nar. 1900)[8] vieme, že v minulosti nebolo zvykom, aby nevesta spievala na svadbe. So spevom vo svadbe súvisí tiež moment obradného mlčania, ticha. Jeho výrazom je určité tabu spievať, ktoré je povinná zachovať obvykle mladucha (niekedy až do súčasnosti – Orava, Liptov, Kysuce), príp. aj ženích, alebo sa zákaz viaže na mladý pár do momentu začepčenia nevesty.[9]

1927-28 v Dolnej Ždáni

1.2.6       Odoberanie nevesty spoza stola

Pred tým, ako nevestu začepčili, ju vypýtali traja družbovia od starejšieho „My ju odtiaľto odvedieme ako tmavovlásku a privedieme mu ju naspäť ako bielovlásku.“[10] Po skúškach, ktoré museli splniť, družbovia zobrali nevestu spoza stola tak, že musela prejsť cez stôl. Následne prvý družba, ktorý mal v ruke tri sviečky[11] chytil ju okolo pása a spieval pieseň Parta, parta, zelení veňiec (Inf. 1). Po sfúknutí troch sviečok ju vyviedol do druhej miestnosti alebo do susedného domu.

1.2.7       Čepčenie

Po tom, ako prvý družba doviedol nevestu ženám, neveste sa sňala parta. „Keď dávali ten čepiec, išlo sa do susedov. Tie ženy, tie išli s ňou tam čepčiť. Do susedov aby to mladý zať nevidel. Tam bolo viac žien, vydaté, len vydaté, mladie nie. Tie ju čepčili“ (Inf. 11). „V určitých situáciách, najmä neveste norma predpisuje plakať (snímanie party, ak je nevesta či ženích sirotou a pod.).“[12] Aby nevesta počas snímania party plakala, spievali sa jej piesne ako Tichá noc, tmavá noc. V piesni sa spieva o tom, aká je smutná svadba bez matky. Mohla sa spievať aj pieseň Buďem sa ja môj najmilší tej jeseňi vidávať, v ktorej sa spieva o tom, že si nevesta musela zobrať za muža iného mládenca a jej milý od žiaľu zomrel. Počas čepčenia sa neveste mohla spievať aj pieseň o nasadení čepca Keť som išla hore dole brieškom (Inf. 11).

Informátorka č. 11 spomína, že na jej svadbe jej staré ženy spievali pieseň Slúžila som na fare. Pieseň mala „lascívny“ charakter a mladuchu mala poučiť, ako bude spávať s mužom.

V 60. rokoch 20. storočia sa na čepčenie nekládol dôraz. Mladuchy sa neprezliekali do tradičného ľudového odevu. „My sme sa nečepčili. Chceli sme mať modernú svadbu, nie takú, ako mávali naši rodičia. Na svadbe sa spievala Hlinická serenáda[13]“ (Inf. 2). Informátorka č. 12/1 sa tiež nepreobliekala do tradičného odevu. „Spievala sa pieseň Načo ste ma mamička mladú vydávali. Pálila sa posteľ. Neviem či to bola tá posteľ, na ktorej akože nevesta spávala. Pred domom sa pálila slama. Pri tej slame ešte hudba hral a sa odtancovalo a bol koniec svadby. Ešte na mojej svadbe to bolo. To už družbovia, družice spievali. Všetko spievalo. Aj pri čepčení sa spievalo. V tej dobe sa nerobila taká paráda okolo čepčenia, ako sa robí teraz. To bolo také skromnejšie. Čo bolo, to pálenie tej posteli ale to už zaniklo. V 62 sa ani do kroja nedávali. Len čepce ostali.

1.2.8       Rosa

Po začepčení si priviedol mladuchu naspäť na hostinu ženích. Po ich príchode sa začala tancovať Rosa – tanec, počas ktorého mali všetci hostia tancovať s mladomanželmi. Počas tancovania krstná mama sedela pri tancujúcich a vyberala do misky peniaze. „Potom tie peniaze, to boli zase ako na čepiec. Ako neveste, to boli tie peniaze“ (Inf. 11). Pri tancovaní Rosy sa spievali piesne: Keť som bola medzi kvetinami. Lístoček z brezy, Uš som sa vidala a na pieseň Na zelenej lúke kopa sena sa tancuje Rosa dodnes.

1.2.9       Vácka

Vácku opisuje vo svojej knihe Lovča a zámok Šušol aj J. Košta.[14] Počas návratu žien s mladuchou z Vácky sa tancoval tanec na pieseň Cip, cip, cipovečka. Tancu som sa venovala bližšie v kapitole Detský folklór.

Informátor č. 13 hovorí, že aj vďaka tomu, že boli členmi folklórneho súboru, naučili sa a udržiaval v pamäti ľudové piesne. „Toto keď sa naučilo už v tých folklórnych skupinách, bolo to dačo nové, tak sa to zaspievalo aj pri inej príležitosti. Keď sa zabávalo, niekto začal a ostatní sa pridali. Veľakrát bolo tak, že: začnite tú vašu z folklóru. Tie bežné pesničky neboli už také zaujímavé, atraktívne, tak sa hľadali, tie také novšie piesne.“ Zaujímavé je, že informátori č. 13 aj č. 3 hovoria, že pri spievaní piesní na svadbe sa každý snažil zaspievať najneznámejšiu alebo najzaujímavejšiu pieseň. Informátor č. 13, zo strednej generácie hovorí, že takýmito piesňami boli „staré“ piesne, ktoré mladšia generácia už nepoznala a naučili sa ich vo folklórnej skupine. Informátorka č. 3, zo staršej generácie poznamenáva, že počas svadobnej hostiny sa spievali piesne staršieho typu, ktoré nepoznala – Ore Jaňík, ore, ale preferovanejšími boli nové módne piesne.

1.3        Pohrebné spevy

Úmrtím člena rodiny začal byť v rodine tabuizovaný spev. „Stará mama Antalová bola veľká speváčka, doma sa veľa spievalo. V jedenástich rokoch mi zomrel ako tridsaťdeväť ročný otec. Bol zákaz ukázať smiech a nesmelo sa ani spievať“ (Inf. 5). Zákaz spevu v rodine sa spájal aj s návštevou fašiangovníkov, tí do takého domu nešli fašiangovať. „A ozaj len tam sa nešlo do toho dvora, kde bol nejaký smútok alebo si vyložene neželali“ (Inf. 13).

Pohrebné spevy mali improvizačný charakter, ktoré sa viazali na zomrelého. Takýto repertoár bol známy najmä ženám ˗ plačkám, ktoré sa týmto spôsobom lúčili so zomrelým za rodinu, ktorá ho pochovávala. Pretože neboli zakaždým rovnako spievané a opakované, v pamäti ľudí sa uchovávali výnimočne. Počas výskumu sa mi podarilo zaznamenať jeden pohrebný plač. Sprostredkovala mi ho informátorka, ktorá je výnimočnou speváckou osobnosťou a vo svojom repertoári má mnoho piesní. Hoci sa sama informátorka nezúčastnila na pohrebe, kde bol spev prednášaný, v jej speváckom repertoári bol zastúpený. Informátorka si pohrebný spev uchovala v pamäti po tom, ako jej bol ešte ako dieťaťu sprostredkovaný najbližšou rodinou. „Ujo prišiel z pohrebu a vravel, že aké odobierky tam boli. Spievali Ferko Kotora, slobodní. V speve sa opisujú meno zomretého človeka, roky, v ktorých umrel a doterajší jeho život.

„Na základe analýzy slovenských „plačiek“ možno konštatovať, že ich hudobná štruktúra má prevažne recitačný charakter. Ich forma je voľná, stichická, bez strofickej stavby textu, s voľnou veršovou výstavbou a s neúplnými rýmami“.[15] Hoci plačky mali recitačný charakter, v „odobierke s umrelým“, ktorú si zapamätala moja informátorka má začiatok slohy recitačný charakter a ďalej pokračuje s bohatou harmóniou. Pohrebný plač by som z toho dôvodu zaradila do ľudovo-duchovnej piesne (KRESÁNEK, 1997, s. 68).

---

[1] DÁVID, O.: Zvykoslovné tradície obce.. Písomná práca frekventanta cyklického školenia vedúcich detských folklórnych skupín v roku 1986-1988. 1988. s. 18.

[2] Nahrávky speváčok Anny Búciovej, „tetky“ Belaneje (nar. 1900) a Marty Trubenovej. Nahral J. Búci. Nahratých bolo okolo 152 piesní.

[3] LATTOVÁ, M.: Slovenská pieseň v živote ľudu na Strednom Pohroní. 1989. s. 36. Súkromný archív Bronislavy Šajgalíkovej.

[4] POPELKA, P.: Funkce a charakteristika svatebního písňového repertoáru. In. Slovenský národopis, 37, 1989, č. 1-2. s. 142.

[5] Mladomanželia.

[6] Tamtiež, s. 128.

[7] Piesne nahraté J. Búcim v roku 1988, v Dolnej Ždani.

[8] Piesne nahraté J. Búcim v roku 1988, v Dolnej Ždani, pri piesni Keť som na studňički vodu brala, nevesta si ju spievala na hostine za stolom.

[9] Tamtiež, s. 124.

[10]  KLIMAN, A.: Hliník nad Hronom, Obecný úrad v Hliníku nad Hronom. 1994. s. 278.

[11] Sviečky mali znázorňovať Svätú trojicu alebo vieru, nádej a lásku.

[12] KREKOVIČOVÁ, E.: K vybraným problémom kontextových väzieb piesne vo svadobnom ceremoniáli.  In. Slovenský národopis, 37, 1989, č. 1-2. s. 124.

[13] Pieseň Zahučali hori, ktorú spievali manželom dievky a mládenci.

[14] KOŠTA, J.: Lovča a zámok Šušol. s. 440.

[15] CHORVÁTHOVÁ, Ľ.: K problému žánrovej charakteristiky slovesných útvarov pohrebného obradu na Slovensku. In. Krekovičová, E., Hlôšková, H. (eds.): Folklórne žánre-archívy-katalógy. Bratislava. 1991. s. 19.