Piesne spievané voľne v období kalendárneho roka

Piesne funkčne neviazané sa mohli spievať pri rôznych príležitostiach počas obdobia kalendárneho roka. Do skupiny piesní, ktoré sa voľne spievali počas kalendárneho roka zaraďujem „piesne detského folklóru“, piesne spojené s prácou a zamestnaním aj balady, pijanské piesne, sakrálne piesne, piesne módne a podobne.

1.1        Detský folklór

Vzhľadom na moju tému zameranú na ľudové piesne som sa zaujímala aj o miesto piesní v repertoári detského folklóru. „Zaužívané označenie detský folklór je veľmi široké. Zahŕňame doň početné slovesné a hudobné prejavy, ale aj rozličné tanečné a dramatické formy a úkony, ktorých nositeľmi sú deti. Nie vždy sú aj deti jej tvorcami.“[1]

1.1.1       Riekanky

Riekanku s názvom Ťap, ťap, ťapuške sa mi podarilo zachytiť u dvoch informátorov. Táto riekanka bola určená pre najmenšie deti. Riekanku najčastejšie hovorili rodičia alebo príbuzní malým deťom, a tak sa s nimi „hrali“. Primárnou funkciou hry bolo deti rozosmiať a zaujať. Ďalšou funkciou bolo aj naučiť deti ťapkať rúčkami. „S týma deťma sa hrali a takto im rúčky“ [BŠ- Inf. 1 ukazuje tlieskanie rukami]. Melódia riekanky nepresahuje kvartu a spieva sa v nej: „Ťap, ťap, ťapuške, išli mačke na hruške, podriapali kožúške, povešali na vrátka, popadali do blatka. Cap, cap, cap.“ (Inf. 1, 2).

Nasledujúcu riekanku zachytila informátorka počas svojho výskumu, ktorý robila pre Pohronské osvetové stredisko. Informátorka č. 2 tvorila aj folklórne pásma pre folklórnu skupinu v Hliníku nad Hronom. Jedným z takýchto pásiem bolo aj pásmo s názvom Poďme domov z poľa. V pásme vystupovali aj deti. „Celé pásmo sa začínalo tak, že boli deti na scéne a tie odriekali toto: Andel pane, zlámal sane, a sa hrali.“ V scenári je napísané, že deti pri odriekavaní riekanky pribehnú na javisko a odriekajú riekanku: „Andel pane, zlámal sane, prišla Eva, dala dreva, prišiel Dávid, dal ich spraviť, prišla Tereza, dala železa, prišiel Jakub, dal ich okuť, prišiel Tomáš, dal oldomáš, prišiel Ján, vozil sa na nich sám, príde Dorota, chystaj drevo do plota.“[2] Rieku  môžeme v tomto príklade vidieť v scénickej podobe. Riekanku poznala aj informátorka z Hornej Ždane (Inf. 5), ktorá ju ako dieťa recitovala.

1.1.2       Vyčítanky

Detské vyčítanky Eniki, beniki a Stojí vŕba sa hrávali tak, že deti boli postavené vedľa seba do tvaru kruhu. Hry boli zamerané na vypočítanie a následné vylúčenie dieťaťa z kruhu. Dieťa, ktoré bolo „vylúčené“ muselo ostatné deti chytať. Ak sa mu to podarilo, hra sa začala od začiatku, pričom vyrátavalo chytené dieťa. „Eniki, beniki, kliki, bé. Ábr fábr domine. Erce, ferce do koberce, ven. To sme sa tak vyrátavali, keď sme sa išli, čo ja viem, naháňať“(Inf. 2). Melódia vyčítanky sa pohybuje v rozmedzí kvarty.

Ďalšou vyčítankou je: „Stojí vŕba pri potoku na nej visí zvon, na koho to slovo padne, ten musí ísť von“ (Inf. 6).

Vyčítanka Adam, Eva, Abrahám má malý melodický rozsah. Pri vyčítanke však nie je dôležitá melódia, hlavný je rytmus vyrátavania. „Adam, Eva, Abrahám. Všetky zuby vytrhám. Ani jeden nenechám, Pretože si Abrahám. Von!“ (Inf. 5).

1.1.3       Veršovanky

Nasledujúce dve veršovanky, ktoré sú si navzájom podobné sa mi podarilo zachytiť u informátorov, medzi ktorými bol generačný rozdiel 54 rokov. Mladšia informátorka mala 21 rokov a staršia 75 rokov. Inf. 7: „Kto tam? Patrola aká? Zubatá. Zubatá, zubatá, tú ja mám najradšej, zubatú, zubatú, tú ja mám rád.“

„Kto tam? Patrola. Aká? Vojenská. Kto ju vedie? Ženská. Aká? Okatá. Okatú, okatú tú ja mám najradšej, okatú, okatú, tú ja mám rád“ (Inf. 12).

Tieto dve veršovanky nie sú samostatné, pochádzajú z jednej a tej istej veršovanky a nadväzujú na seba slohami. Ide teda o jednu veršovanku, z ktorej sa nám podarilo zachytiť dve slohy u dvoch rôznych informátorov. Veršovanka má slovesný úvod, ktorý prechádza od slov Okatú/Zubatú, okatú tú ja mám najradšej... do melódie. Fakt, že veršovanku o Patrole poznali informátorky, ktoré zaraďujeme do staršej a mladej vekovej kategórie možno vysvetliť nasledovne: Mladšia informátorka pozná veršovanku od svojej starkej, ktorá patrí do staršej vekovej kategórie, čo môžeme považovať za doklad medzigeneračného prenosu konkrétneho folklórneho prejavu.

1.1.4       Prekáračky

Prekáračka, ktorú mi povedala informátorka (Inf. 7) má krátky rozsah a jej funkcia bola zábavná. Informátorka ju pozná od svojej starkej a sama si bola vedomá, že sa zaraďuje do prekáračiek. V samotnej prekáračke prebieha dialóg. Dialóg bol v tomto prípade vedený medzi mojou informátorkou a jej starkou. Informátorka ako dieťa mala odpovedať na otázky, ktoré jej položila starká. Po odpovedaní vety: „Do vody sa hodiť“ moja informátorka začala utekať.

„Idú (neviem kto) idú. Nesú prúty, nesú. Budú ma biť, budú. Čo mám robiť? Do vody sa hodiť.“

1.1.5       Detské piesne

Do podkapitoly detské piesne zaraďujeme piesne, ktoré sa deťom spievali a aj piesne, ktoré spievali deti. Kohúťik jarabí je pieseň, ktorú informátorky poznajú od materskej školy a ako malé si ju spievali (Inf. 7).

Pieseň Bol jeden gajdoš sa zaraďuje do skupiny piesní, ktoré sú deťom spievané. Pieseň spievala svojim vnúčatám prastarká a má dve slohy. Pieseň nám zaspievala informátorka č. 6: „Starká Pavla spievali deťom.“

Cipovečku, sa nám podarilo zaznamenať u dvoch informátorov (Inf. 1 a Inf. 7). Je veľmi zaujímavé, že Cipovičku označili moje informátorky (Inf. 7) za detskú pieseň spojenú s tancom, ktorú aj spievali. Deväťdesiattri ročný informátor (Inf. 1) ju označil za pieseň tanečnú, ktorú tancovali dievčatá najmä počas zábav vo fašiangovom období. Na moju otázku ako sa Cipovečka tancovala, odpovedal informátor: „Drobčili“. Dôležitou informáciou je fakt, že Cipovečka sa tancovala začiatkom 20. storočia ako ženský tanec na vácke. Andrej Kliman vo svojej Národopisnej jubilejnej štúdie uvádza: „Po vácke mladá nevesta v spoločnosti všetkých žien svojho sprievodu pomodlila sa pred hlavným a mariánskym oltárom a potom opustila kostol, pred ktorým vedúca sprievodu sprievodu [poznámka BŠ-staršia žena, ktorá niesla na paličke farebnú vreckovku, na ktorej boli na štyroch stranách uviazané jabĺčka] tancovala tzv. „cipovečku“, hovoriac „Cip-cip-cip-cip, cipovečka, mak-mak-mak-mak, makovečka.“ Po odtancovaní „cipovečky“ sprievod žien za radostného spevu slovenských piesní vrátil sa späť do rodičovského domu nevesty, kde čakalo naň pohostenie.“[3] Na tomto príklade sa nám ukazuje ako obradný tanec, prešiel do tanečnej zložky zábav a následne sa uchoval v povedomí ako detský spievaný tanec. Informátorky mladšej generácie (Inf. 7), ktoré poznali Cipovičku boli členkami folklórneho súboru. Ako deti v súbore nacvičovali blokové číslo viazané k regiónu Liptov. Z tohto dôvodu poznajú práve Cipovičku z Liptova a Cipovečku z ich regiónu nepoznajú. Zaujímavý je aj fakt, že príslušníčky mladšej generácie, ktoré nemám zahrnuté v práci ako informátorky, poznajú Cipovečku aj napriek tomu, že nenacvičovali dané číslo vo folklórnom súbore. Poznajú však Cipovečku zo svojho regiónu. Na tomto príklade môžeme sledovať dve línie formovania repertoáru v tej istej lokalite. Po prvé- odovzdávanie medzigeneračné, po druhé- formovanie repertoáru prostredníctvom folklorizmu. Aj uvedený príklad ukazuje procesy folklorizmu, ako jednu z možností formovania folklórneho repertoáru, pričom sa prijaté prvky folklorizujú.

1.1.6       Detské hry

Informátori staršej generácie odpovedali na otázku Aké hry ste sa v detstve hrávali? nasledovne: „Museli sme husi pásť. Družstvo bolo, chodili sme jahody zbierať... V zime sme už ako deti museli párať perie“ (Inf. 12/1). „Kravy boli pustené, utekal som za nimi a do večera na pasienku“ (Inf. 12/2). „Až tak sme sa veľmi nemali kedy hrávať. Viac menej boli spevy. Alebo sme mali nožíky, liesku sme si odrezali a vyrezávali sme si. S guličkami sa na lúke veľmi nedalo. Iba doma....Na slepú babu“ (Inf. 9).

Najskôr si spomenuli informátori na povinnosti a na prácu, ktorú museli už ako deti vykonávať. Ich častou odpoveďou bolo, že nemali veľa času na hry. Potom si však spomenuli na nasledujúce hry: „Hrávali sa chlapci na vojakov. Picek sa hrával“(Inf. 12/2). „Guľky sme hrali“ (Inf. 12/1). „Loptové sme sa hrávali a na Trt“ (Inf. 6).  Futbal, volejbal sa hrával. Lopta zo srsti hovädzieho dobytku pozliepaná s cestom a múkou. Bruslievalo sa...mali štál, urobili si v ňom klzisko nanosenou vodou (Inf. 7).

Tanečnými hrami boli: „Oli, oli, Janko Oli oli Janko, kľakni na kolienko, umývaj sa, utieraj sa, podopri si bôčky, chyť sa za vrkôčky, a vyber si koho chceš, koho najviac miluješ!“ (Inf. 2). Počas hry boli deti pochytané za ruky a kráčali v kruhu. Jedno dieťa stálo v strede a znázorňovalo, umývanie a pod., ako sa spieva v piesni. Nakoniec sa rozbehlo a vybralo si svojho nástupcu. Hra sa začala znovu od začiatku.

Hru Tkáme plátno môžeme označiť za dievčenskú hru podobajúcu sa chorovodu. Informátor hovorí: Dievčence sa prepletali a tí chlapci ich tam obhaňali, lapali“ (Inf. 1). Je teda isté, že dievčatá tento chorovod tancovali a chlapci do nich pri tanci dobiedzali. „Tkáme plátno tkáme, šijeme vrecia šijeme. Prepletala som. Zapletala som. Červením belavím bielim harasom. Červením belavím, bielim harasom. Držali sa za ruky a prepletali sa popod.

Na uvedených príkladoch môžeme vidieť, že detské hry mali najmä funkciu zábavnú a vzdelávaciu. Vzdelávacia funkcia sa využívala u najmladších detí a slúžila napríklad k naučeniu tlieskania (Ťap, ťap, ťapuške) alebo aby sa naučilo dieťa pohotovo reagovať (Idú...idú). Zábavná funkcia sa prejavovala v hrách starších detí, ktorých hlavým cieľom bolo sa pri hre zabaviť. Pri výskume sa ukázalo, že detské hry sa deti naučili v materskej škole, folklórnom súbore alebo hry naučili deti starí rodičia. Najzaujímavejším zistením je skutočnosť, že tanec Cipovečka stratil svoju primárnu funkciu (ONDREJKA, 1975, s. 1109). Nie je spojený so svetom dospelých ale so svetom detí a repertoár sa vyvíja v dvoch rovinách: v medzigeneračnom odovzdávaní a v rovine folklorizmu.

1.1.7       Uspávanky

Počas výskumu sa mi podarilo zaznamenať dve uspávanky a tri fragmenty z uspávaniek.

Uspávanku Hajčuške belčuške kúpim ťi pančuške mi zaspievala informátorka č. 2. Túto pieseň poznal aj informátor č. 1 pod názvom Hajuške, beluške, avšak uspávanka v jeho podaní bola melodicky ťažšie rozpoznateľná. Uspávanka má štyri slohy a spievala sa pri uspávaní dieťatka.

Pri nasledujúcej uspávanke Hajajže mi hajaj sa mi podarilo zachytiť dve slohy piesne. Primárnou funkciou uspávanky je uspať dieťa avšak objavuje sa nám v nej aj motív obavy z úmrtia dieťatka. Informátorka si spomenula iba na jej časť. „Voľačo sa voľáko spievalo. Ja som voľáko veľa tie deti nekolísala, lebo mala som mamu, tak tá mi zase tie deti opatruvala“ (Inf. 11).

Zachytené fragmenty dvoch uspávaniek Hájo, hájenô, hajčiči (Inf. 2) a Hajú, hajú šla ti mať do háju (Inf. 5) sú časti umelých piesní. Informátorky si na pokračovanie nevedeli spomenúť. Pieseň Osirelo dieťa „A ešte takú smutnú. Ja som to mojim deťom spievala a aj ja som pri tom plakala aj moje deti pri tom plakali a neviem teda prečo sme ju. O sirote a to bola česká a si ju poslovenčili. ...Ale dosť je dlhá....Je mi ťažko, nemôžem to spievať.“ (Inf. 8). Pieseň je o dieťati, ktoré ako polročné osirelo. Tak ako vyrastalo a múdrelo, pýtalo sa, kde je jeho maminka, a tá si ho potom k sebe zobrala.[4] Túto pieseň by sme žánrovo mohli zaradiť aj medzi balady.

1.2        Práca a zamestnanie

Pracovné piesne sa spájajú s rozličnými zamestnaniami. Terénnym výskumom som zaznamenala ľudové piesne, ktoré súviseli s prácou hlásnikov, s kosením a hrabaním sena a s prácou počas žatvy. Pre pracovné piesne ˗ trávnice a žatevné piesne som zvolila zaradenie do ročného cyklu, v tejto kapitole ich z toho dôvodu bližšie neuvádzam.

Do tejto kapitoly som zaradila aj piesne, ktoré sa priamo nespájali s prácou, ale súviseli s ňou. Takými sú aj piesne s tematikou Jednotných roľníckych družstiev. Piesňami s tematikou Jednotných roľníckych družstiev sa z etnomuzikologického hľadiska zaoberala S. Burlasová (BURLASOVÁ, 1980). Do skupiny piesní spojených s prácou a zamestnaním som zaradila aj piesne žartovného charakteru, ktoré sú s danou situáciou úzko prepojené. Tieto piesne spievali mládenci alebo chlapci.

1.2.1       Hlásnické piesne

Hlásnickú pieseň sa mi podarilo zachytiť u informátora v obci Hliník nad Hronom. Informátor si pieseň veľmi dobre pamätal a hlásnik ju podľa jeho informácie spieval ešte v medzivojnovom období. Hlásnické piesne mali oznamovaciu funkciu. Hlásnik nastupoval do služby denne o 22. hodine tak, že si pri požiarnej zbrojnici zapálil lampáš od „obecného svetla“. Počas noci dohliadal na poriadok v obci a každú hodinu ohlasoval čas trúbením z rohu. Po odtrúbení hodiny začal spievať hlásnickú pieseň Chvál každí duch hospoďina (Inf. 1). Hlásnickými piesňami sa vo svojej monografickej štúdii Hlásnické piesne – historický žáner v ústnej tradícii zaoberala Hana Urbancová (URBANCOVÁ, 1999).

1.2.1.1      Žartovné hlásnické piesne

Aj napriek tomu, že mal hlásnik dôležitú úlohu v obci, jeho spev napodobňovali mládenci, ktorí sa po večeroch prechádzali po obci a spievali piesne. Pieseň, ktorou napodobňovali spev hlásnika, mala rovnakú melódiu, avšak slová mali humorný obsah. Slová piesne sú: Uďerila jedenásta hóďina, opatruj nás Paňenka Mária. Opatruj nám svetlo, oheň, kďe ňehorí, hocťe hlaveň (Inf. 1).

V obci mali hlásnickú funkciu aj obecný bubeník[5] a pastier. Na ohlasovanie používali hudobné nástroje ako bubon a píšťalu, nespievali špecifické piesne. Napriek tomu som zaznamenala krátky hudobný prejav, ktorý sa spája s hlásením pastiera. Spievali ho mládenci a chlapci dievčatám, ktoré nestihli podojiť a pripraviť kravu na pasenie: „Zaspalo ďiouča kravi dojiťi, vopchal jej pasťier trúbu do riťi“ (Inf. 1).

1.2.2       Častušky

Častuškami s JRD tematikou sa v oblasti zaoberala Magdaléna Poloňová. Vo svojej publikácii Nárečový a hovorový slovník obce Prestavlky a obcí v okolí Svätého Kríža nad Hronom, venuje pozornosť aj JRD častuškám. Sama interpretka považuje častušky, ktoré vznikali v  50. rokoch minulého storočia za hodnotné piesne a rada ich spieva: „Mňa tá tvorba fascinuje. Ja som ich počúvala. Mala som možno šesť až osem rokov a teraz mám ešte zimomriavky. Pre mňa tie ženy, čo to spievali a zložili, boli jednoducho niečo ako teraz herci, speváci profesionáli. Tak som ich obdivovala. My sme si to ako deti zapamätali, my sme si to ani nemuseli písať. Celý rok možno až do ďalších dožiniek alebo výročnej spievali sme to.“ Ženy, ktoré pracovali v Jednotnom roľníckom družstve Prestavlky, tvorili spevácku ženskú skupinu, ktorá spievala aj pri svätých omšiach v kostole. Tieto ženy častušky vymýšľali a spievali a informátorka ich označuje termínom „spevárke“. M. Poloňová si spomína na prvú častušku, ktorá vznikla na melódiu Takú som si frajarôčku zamiloval s názvom Takú som si jalovičku zamiloval. Častuška vznikla na člena JRD družstva ˗ na Janka Doucouho Greguša a je o tom, ako pásol kravy. V ďalších častuškách sa popisuje život v družstve a s vtipom sa opisujú príhody, ktoré sa na družstve stali: „Predseda, chcel aby cigáni robili, vznikla z toho častuška: V našom drušstve bolo veselo. Prehodil sa s vozom, bol opitý, už ho vyspievali. Tie ženy si pripravili piesne o rôznych neduhoch. Nimi častovali funkcionárov. Keď sa na nich nahneval, mali to veľmi dobre vymyslené.“ Častušky sa spievali najmä na výročných schôdzach. Ďalšími častuškami, ktoré mi informátorka zaspievala sú: Tajomńík ti náš milí, Vedúci s Prestavĺk, ribár náruživí.

JRD častušky považovali za hodnotné piesne aj členovia folklórneho súboru v Bzenici, ktorí ich zaradili aj do scenára folklórnych pásiem. Samotné piesne sa však na vystúpeniach nespievali. Bolo to z toho dôvodu, že zamestnanci Pohronského osvetového strediska v Žiari nad Hronom nepovažovali piesne za archaické, a tak vhodné na prezentovanie na pódiu. „Naši družstevníci, to sa veľkí páňi. Aj toto bola jedna z onýho, čo nám vyhodili z pásma. Ale už neviem aké pásmo bolo, na tom Podhorí. Toto oni brali ako nejaké budovateľské piesne. To bolo v nejakom 78. roku. Takéto pesničky, že nie. Že autentický folklór a dosť, koniec“ (Inf. 13).

Častušky mala rada aj informátorka č. 3, ktorá ich sama vytvárala. Takúto „svoju“ častušku spievala aj dievčatám cestou domov z dovolenky. „Preglejka[6] mala chatky. Keď sme domov išli, mladie si našli chlapcov a boli smutné. Tak som im spievala: Farba zelená, to je farba moja... Na každú farbu som vymyslela povolanie chlapca. Spieval celý autobus.“

1.3        Tradičná folklórna pieseň

1.3.1       Balady

Aj balady sú zastúpené v repertoári informátorov (Inf. 2, 5, 8, 10 a 11). Balady majú tragický motív, nezriedka s úmrtím hlavnej postavy alebo blízkej osoby (BURLASOVÁ, 2002). Balada, ktorú mi spievala informátorka č. 2, sa spievala v obci Hliník nad Hronom a spieva sa v nej o husliarovi, ktorý bol od Beckova – Starí Juraj od Beckova. Husliar mal jediného syna, ktorý bol jeho jedinou radosťou. Syn musel ísť bojovať a na cestu mu otec zahral. Balada má rýchly spád, ktorý vrcholí tragicky ˗ slepému otcovi oznámi posol, že syn vo vojne zahynul.

Informátorka č. 5 poznala baladu, ktorú nazývala „smutná pieseň“ - Špendlíčkom kopala. Pieseň poznala od svojej starej mamy, ktorej keď bola malá zomrela matka, a tak musela ísť slúžiť. Rodina, u ktorej slúžila, jej spievala baladu. „Tí jej to zložili.“ V balade sa spieva tom, ako nemá dievča možnosť zmeny.

Baladu Hori, doli, skali sa pukajťe a hrobi sa otvárajťe  mi spievala informátorka č. 8. Pieseň poznala od matky, ktorá chodila do Rakúska na práce. Počas prác bývala so svojou kamarátkou z Hornej Vsi, ktorá baladu zo spánku spievala. „Ona spievala počas spánku. Raz o polnoci začala túto:....Ona sa hnevala, že čo ju nezobudili, aká je ona ráno unavená.“  Pieseň je o dievčati, ktoré sa nechce trápiť a chce zomrieť. Hovorí mládencovi, aby si na ňu spomenul, keď bude v hrobe ležať.

Aj ďalšia informátorka č. 10/1 pomenúva baladu Chatka biela ďaleko ako „smutnú pieseň“. Balada má dve slohy a spieva sa v nej o úmrtí matky. „To je taká smutná pieseň. Mojej maminke zomrela aj mamka aj otec. A keď mala 7 rokov, zomrela jej mamka. Ona potom išla do služby na Trnavú Horu voľakde. Tam ju naučili takí bohatí, u ktorých slúžila, ju mali radi, jej vymysleli takú pesničku.“ V piesni sa spieva o dieťati, ktoré vychovala matka v biede. Chatka, v ktorej matka vychovala dieťa stojí, avšak matka je na pokoji. Dieťaťu je za ňou smutno.

Poslednú pieseň, ktorú by som mohla zaradiť do skupiny balád, je aj uspávanka Hajajže mi hajaj. V piesni uspáva matka svoje dieťa kolísaním a prebieha v nej monológ matky, ktorá sa bojí, aby jej nezomrelo dieťa. Ak jej naozaj zomrie, zavolá si ľudí, aby jej prišli pomôcť (Inf. 11).

1.3.2       Pijanské piesne

Pijanské piesne majú žartovný charakter. Spievali ich najmä muži v krčme a text piesní je viazaný na pitie alkoholu. Pijanské piesne sa mi podarilo zaznamenať u dvoch informátorov v obci Hliník nad Hronom. Obec Hliník nad Hronom bola známa kameňolomom na výrobu mlynských kameňov. Zamestnanci dostávali za vykonanú prácu týždenné výplaty. Často sa stávalo, že muži išli z práce rovno do krčmy. V krčme sa spievali piesne o pití vína a pálenky: Glo, glo, glo glória, takto sa vínečko popíja, Ti pálenô, ti si špina, Poďmeže mi pastuškovia do tej krčmi poďme (Inf. 1) a pieseň F krčme u Turčanov, tam sa dobre pije (Inf. 2).

S pitím v krčme súvisí aj nasledujúca pieseň, na ktorú si spomenul informátor č. 1. Pieseň spievala dcéra otcovi pod oknom krčmy, aby išiel domov. „Muži pili v krčme a ženám sa to nepáčilo. Ženy boli nahnevané na mužov, a tak im pod oblok chodili spievať. Sestra profesora Andreja Klimana spievala otcovi pod oblokom krčmy pieseň: Muž opití, žena doma. Potom sa napravil.“

Pieseň, v ktorej sa „chváli pálenô“ a môžeme ju zaradiť do pijanských piesní sa mi podarilo zaznamenať v obci Dolná Ždaňa (Inf. 12/1). Pieseň som zaznamenala počas zúčastneného pozorovania na oslave narodenín. Pieseň vedeli spievať iba ženy a muži poznali len časť piesne, v ktorej sa spievalo „Pálenô, pálenô, buď pochválenô“. Pieseň má žartovný obsah. V piesni sa spieva o žobrákoch, ktorý žobráčku zhodili s jej veľkým batohom a o žobráčke, ktorá bola opitá. Aj na základe faktu, že pieseň spievali najmä ženy môžeme usúdiť, že sa pieseň mohla spievať aj na krstinách.

1.4        Zľudovelé piesne

Počas výskumu sa mi podarili zachytiť dve „národné piesne“. Piesne boli známe po celom Slovensku a boli reakciou na udalosti odohrávajúce sa v určitom období. Piesne s danou tematikou boli zachytené u dvoch informátoriek. Prvá informátorka, ktorú zaraďujem do staršej generácie, informátorka č. 11, poznala pieseň s názvom Gdo sú naše Košice. Pieseň si informátorka pamätala a informovala ma, kedy ju spievala: „Spievali Šaňovi [BŠ - Alexandrovi] Machovi], keď Maďari zobrali časť južného Slovenska.“

Pieseň s rovnakým motívom mi zaspievala aj informátorka zo strednej generácie, informátorka č. 8 pieseň Z Braťislavi iďe vlak, na ňom seďí Šaňo Mach poznala od svojej mamy: „Jejda, ale to je aj proti Židom. Jednoducho, bol taký čas.“

1.5        Módne piesne

Módne piesne boli zastúpené v rôznom počte v repertoári väčšiny informátorov. Piesne ako šlágre označili samotní informátori alebo som ich ako šlágre označila na základe ich melodiky. Módne piesne odzrkadľovali módne trendy danej doby. Do tejto skupiny piesní patria početné šlágre, zábavná a tanečná hudba. Informátorkou, ktorá najviac poznala piesní módneho typu bola informátorka č. 3. Módnymi piesňami sú napríklad: Biela ruža v malom okienku prekvitá, Na tom ždánskom mosťe, Vi krásne Tatri pre lásku zroďené. Boli to piesne s rôznou milostnou a sociálnou tematikou, v ktorých sa ospevovali milostné situácie, sklamanie, ale aj chudoba ako prekážka manželského zväzku.

1.6        Náboženské piesne

V repertoári informátorov sa objavovali aj piesne s náboženskou tematikou. Tieto piesne moji informátori počuli spievať svoje staré mamy. Tie ich spievali nielen na púťach a v kostole, ale aj doma. Hoci informátori často krát nevedeli odpovedať na otázku, aká bola obľúbená pieseň ich rodičov, spomenuli si najmä na to, ako ich počuli doma spievať staré mamy „kostolné piesne“. „Starká spievala sväté pesničky. Väčšinou pobožné: Ó Mária, primluvnica naša“ (Inf. 12). Informátorka č. 11 rozdelila piesne, ktoré rada spievala jej stará mama. Náboženské piesne rozdelila informátorka nasledovne: „kostolné, pobožné a najobľúbenejšie spievala mariánske.“ Piesne pochádzali najmä z Jednotného katolíckeho spevníka „Len mariánske väčšinou“ (Inf. 9). 

Zaujímavé je, že informátorka č. 8 pozná aj pieseň – častušku s náboženskou tematikou. „Duchovné piesne. Tie boli základom. V kostole začali spievať spevárke. Kňaz zložil častušku aj pieseň Dieťatko s vísosťi. Jozef Strečanský ju zložil.“

Obdobím, v ktorom sa spievalo veľa nábožných piesní, bolo obdobie pôstne. Za prvú pieseň, ktorá sa začala cez pôstne obdobie spievať, považuje moja informátorka „pieseň kostolnú“ -Už som dosť pracoval za teba hriešňiku (Inf.8). V obci Prochot sa pôstne obdobie spájalo informátorkám najmä so spievaním pašií. „Kvetná nedeľa- bývali Pašie vo veľkom sa cvičilo u nás v dome. Bolo to prekrásne (Inf. 9).“ „To veľmi pekne vyzeralo, tie pašie, keď sa spievali v kostole, na Kvetnú nedeľu aj na Veľký piatok“ (Inf. 11).

Počas pútí sa spievalo mnoho piesní s náboženským obsahom. Na púte sa chodilo najviac do Banskej Štiavnice a na Staré Hory. Počas pútí sa spievala aj pieseň Vikvitla ruža (Inf. 5). Pieseň Mária ochrana poznali informátorky (Inf. 5 a 12) od svojich starých mám. „Pieseň si starká spievala najmä vtedy, keď jej bolo ťažko. Bola to aj jej obľúbená pieseň. Pieseň jej spievali ženy aj vtedy, keď išla na ťažkú operáciu.“ (Inf. 12).

1.7        Piesne spájajúce sa s významnými osobnosťami v skúmanej oblasti

Z oblasti Hlinického Pohronia pochádzali aj dve významné osobnosti – Andrej Kmeť[7] a Andrej Kliman[8] Obaja kňazi boli zberateľmi folklóru a zapísali sa do pamäti obyvateľov mikroregiónu, ale najmä obyvateľov dvoch obcí: Bzenice a Hliníka nad Hronom. Počas výskumu sa mi podarilo zachytiť dve ľudové piesne, ktoré sa spájajú s osobnosťou A. Kmeťa a A. Klimana.

V obci Bzenica sa uchováva v pamäti informátora pieseň a okolnosti spievania obľúbenej piesne A. Kmeťa. „Chodievali sme vždy na oslavy Deň múzejníctva. Zišlo sa v Banskej Štiavnici a išlo sa na Sitno. Tam sa vždy pri tomto, musela zaspievať jedna pesnička, a to bola pieseň Andreja Kmeťa ˗ Na visokom Sitňe biela ruža kvitňe“ (Inf. 13).

Počas folkloristického experimentu sa mi podarilo zachytiť pieseň Ja som Klimanou sin, ktorú poznala len jediná informátorka (Inf. 3). Informátorka poznala pieseň, pretože pochádzala z obce Hliník nad Hronom. Pri piesni uviedla aj „okolnosti vzniku“ a to, že mu chlapci zo zábavy spievali pieseň: „V Hliníku kňaz, čo sme ho spomínali, Kliman. Títo naši chlapi mu hu spevávali. Keď prišiou do Figúlich, už mu hu aj spievali: Ja som Klimanou sin. Tí sa mu posmievali, že študoval za kňaza. Aj mu to zložili vraj, títo Figúlovci, báčiho bratia.“ Pieseň bola zapísaná aj v Zbierke A. Klimana pod názvom Ja som Baranov syn.

---

[1] ELSCHEK,O. a kol.: Detský folklór. In Slovensko ľud-II.časť. Obzor. Bratislava. 1975. s. 1066.

[2] Stoláriková. V.: Poďme domov z poľa. Súkromný archív.

[3] KLIMAN, A.: Život a národopisné zvyky v Hliníku nad Hronom, Národopisná jubilejná štúdia. Rukopis. 1975. s. 183. (Poznámka: V publikovanej verzii rukopisu je táto informácia vypustená. KLIMAN.A.: Hliník nad Hronom, Obecný úrad v Hliníku nad Hronom. 1994.)

[4] Dieťa umrelo.

[5] V obci Dolná Ždaňa, pokiaľ nebol zavedený miestny rozhlas, bol bubeníkom „ujo Šimo od Búcov“ (Inf.12/2).

[6] Závod na spracovanie dreva v Žarnovici, ktorý v 90. rokoch 20. storočia zanikol.

[7] 1841 - 1908.

[8] 1902 – 1980.