Vybrané obce Stredného Pohronia

Stredné Pohronie v dejinách patrilo do väčších územných celkov, ktorých politicko-cirkevné rozdelenie sa počas storočí menilo. Ako prvý sa na tomto území spomína Tekovský komitát. „Tekov ako samostatný administratívny celok (comitatus Barsiensis) jestvoval už začiatkom 11. storočia. Pôvodne k nemu nepatrili neskoršie severné časti stolice, ale tvorili osobitné administratívne celky: Oslany (Ozolan), gravitujúce do Hornonitrianskej kotliny, Šúšol (Susol) s geografickým centrom v Žiarskej kotline a juhovýchodná časť stolice, ktorá patrila k Ostrihomskej stolici.„[1] Vo vrcholnom a neskorom stredoveku, ako uvádza Peter Ivanič: „Cesta zo Svätého Beňadika viedla proti toku Hrona cez Novú Baňu (Nova Montania) do dediny a neskôr mestečka Svätý Kríž (Santa Crux de Susal). Komunikácia viedla od Novej Bane po obidvoch stranách Hrona. Dokladá to rozmiestnenie vidieckych sídel po obidvoch jeho brehoch a predovšetkým existencia hradov Revište a Rudno nad Hronom. Svätý Kríž bol dôležitou križovatkou stredovekých ciest.“[2] Dá sa preto usudzovať, že obce na tomto území mali medzi sebou pravidelný kontakt. V 15. storočí dostal Urban Dóci darom od Mateja Korvína hrad Revište. K majetku časom patril aj hrad Šášov, 21 dedín a tri mestá, (WENZEL, 1976, s. 19-20). Do tohto panstva patrili všetky dnešné obce, v ktorých som robila terénny výskum. Príslušníci šľachtického rodu Dóci mali početné konflikty najmä kvôli ťažbe dreva s banskými mestami, pričom konfliktom trpeli hlavne poddaní obcí.

V 17. storočí bolo celé územie ohrozované tureckými vpádmi. Južnejšie územia Tekova boli dobyté Osmanskou ríšou a obce tiahnuce sa po údolí Hrona, patriace k revištskému zámku boli vyplienené. (BOROVSZKY, s. 37)

Obrázok 1 Územná organizácia v r. 1867-1922. číslo 1- Tekovská župa .[3]

Územie regiónu Tekov dnes spadá do správy Banskobystrického, Nitrianskeho samosprávneho kraja a malá časť bola zaradená do Trenčianskeho kraja. Časť Tekova patrila striedavo pod správu dvoch stolíc. Do 13. storočia do Ostrihomskej župy a severná časť do 14. storočia do Zvolenskej župy (BEŇUŠKOVÁ, 2005, s. 75). V rokoch 1867 - 1922 sa Tekovská župa rozprestierala od severnej časti župy – Kremnice po južnú časť – obec Čata. Župa hraničila so Zvolenskou, Hontianskou, Ostrihomskou, Komárňanskou, Nitrianskou župou a Turčianskou župou. Tekovskou župou preteká rieka Hron, vďaka ktorej bolo možné aj z tejto oblasti splavovať drevo z hôr. Rieka tak spájala regióny a samostatné kultúrne oblasti najmä vďaka pltníkom, ktorí ju splavovali od jej prameňa z Horehronia až do Parkánu.[4] Tekovská župa nie je výrazne geograficky oddelená. Preto sem rýchlo prenikal pokrok a mimoetnické vplyvy, ako spomína K. A. Medvecký: „Na strednom Pohroní bola maďarizácia už hodne prenikla aj medzi ľudové vrstvy, čo badať bolo na maďarských živôtkoch devíc a na hlučnom, maďarskom speve mládencov. Letujúci tu Pešťania tu hodne prispeli k šíreniu maďarčiny.“[5]

Dnešné územie stredného Pohronia patrilo do územia Šúšolského panstva. Dôležitými obchodnými centrami boli mestá Banská Bystrica, Žiar nad Hronom, Žarnovica, Nová Baňa a Levice. Ako spomína Andrej Kliman: „Districtus Susul, okres Šušolie sa rozprestieral od tzv. Slovenskej brány pri dnešnom Hronskom Beňadiku až po dnešnú Hronskú Dúbravu a bokom až po Kremnické Bane. Meno dostal pravdepodobne od hradu Šušol, ktorý stál niekde v blízkosti terajšieho kostola v Žiari nad Hronom.[6] 

Z tejto oblasti sa pravdepodobne vyvinul samostatný okres Svätý Kríž, ktorý sa rozprestieral od Kremnice po Rudno nad Hronom. V obciach patriacich do tejto oblasti sa vyskytujú podobné obyčajové tradície, a taktiež tradičný odev týchto obcí si je navzájom veľmi podobný. Aj tieto znaky nám naznačujú príslušnosť obcí k jednej kultúrnej oblasti.

Obrázok 2 Okres Svätý Kríž (Szent Kereszti járás).[7]

1. Žiar nad Hronom, 2. Žarnovica, 3 Hliník nad Hronom.

Ján Podolák z hľadiska štúdia ľudového staviteľstva špecifikoval na Slovensku viaceré etnograficky jednotné celky. Na mapke (viď. nižšie) vymedzuje stredné Pohronie, v ktorom potom následne rozoznáva ďalšie štyri oblasti. Od Banskej Bystrice po Podbrezovú ˗ údolie Hrona, od Zvolena po Banskú Bystricu ˗ pohronský úsek, okolie Dobrej Nivy a pre nás dôležitý úsek od Novej Bane po Hronskú Dúbravu. Ako príčinu regionálnej diferenciácie udáva najmä historický vývoj jednotlivých stolíc. Taktiež uplatňuje rozdelenie aj podľa nárečového delenie. Toto rozdelenie vníma ako problematické najmä na území bývalej Tekovskej stolice a dolného Hontu, ktoré podľa dnešného charakteru kultúry prejavuje väčšiu podobnosť s nížinnou kultúrou juhozápadného Slovenska (najmä dolného Ponitria), ako s kultúrou horskej stredoslovenskej oblasti (PODOLÁK, 1957, s. 529 - 531).

Obrázok 3 Rozdelenie Slovenska na etnografické oblasti podľa J. Podoláka, č. 18- stredné Pohronie.

Tradičnou kultúrou v regióne Tekov sa zaoberala aj Zuzana Beňušková. V krátkosti sa venuje aj strednému Pohroniu, pre ktoré ako známu remeselnú činnosť uvádza výrobu mlynských kameňov, ktorou boli povestné Nová Baňa a Hliník nad Hronom (BEŇUŠKOVÁ, 2005, s. 77).

Dnes sa región stredné Pohronie delí na niekoľko mikroregiónov. Patrí sem aj mikroregión Hlinické Pohronie. Mikroregión vznikol v roku 1999 a pozostáva z pätnástich obcí. Hlavnou obcou, v ktorej sídli združenie, je obec Hliník nad Hronom. Združenie vzniklo s cieľom zatraktívniť oblasť najmä kvôli cestovnému ruchu.[8] Do tohto mikroregiónu sa začleňujú všetky obce, v ktorých som uskutočnila výskum. Obyvatelia sa v minulosti venovali najmä roľníctvu a pastierstvu. Oblasť nie je uzatvorená, môžeme v nej pozorovať vplyvy viacerých kultúr. Po prvej svetovej vojne sa tradičná kultúra začala rýchlo vytrácať z rurálneho prostredia (Inf. 12/2). Do popredia sa dostával mestský vplyv, ktorý sa prejavoval najmä v odeve a v rýchlom zavádzaní technických vymožeností. Nedá sa povedať, že mestský vplyv tu skôr nepôsobil. Mikroregión sa nachádza obklopený niekoľkými mestami: Žiarom nad Hronom, Žarnovicou a obcami, ktoré boli začiatkom minulého storočia kúpeľnými mestečkami: Vyhne a Sklené Teplice. Aj z toho dôvodu mestská kultúra vplývala na tradičnú kultúru mikroregiónu. K postupnému rozvoju prispela aj migrácia obyvateľstva. Regrúti chodili na povinnú vojenskú službu, málo majetní ľudia odchádzali na sezónne práce na Dolnú zem, do Rakúska, ale aj do Francúzska, odkiaľ sa so zárobkom vracali domov. Napriek viacerým externým vplyvom si zachovali početné prejavy domácej tradičnej kultúry. 

Mikroregión Hlinické Pohronie

Mikroregión Hlinické Pohronie sa nachádza na strednom Slovensku v údolí Žiarskej kotliny, pri toku rieky Hron. Obklopujú ho Štiavnické, Kremnické vrchy a pohorie Vtáčnik. Prirodzený stred tejto oblasti tvorí obec Hliník nad Hronom. 

Za centrum zvolenej oblasti považujem obec Hliník nad Hronom. V tejto oblasti, ako vypovedá uskutočnený výskumu spevnosti lokality, možno konštatovať, že piesne majú často rovnaké alebo podobné nápevy a slová. Tie sa navzájom odlišujú vkladom konkrétnych interpretov. Ide pri tom o malú zmenu v melodickej línii alebo o vynechanie, doplnenie celej strofy piesne alebo zámenu niektorých slov. Aj na základe tohto faktu by sa podobnosť až rovnakosť ľudových piesní v danej oblasti dala vysvetliť dvomi spôsobmi:

Po prvé, v publikácii Magyarország vármegyéi és városai - Bars vármegye sa spomína, že obec Hliník nad Hronom bola v roku 1494 mestečkom, ktoré dostalo od panovníka trhové právo a právo na vyberanie cla.[9] To znamená, že okrem ďalších dvoch blízkych miest Žarnovice a Žiaru nad Hronom, bola najbližšie k daným dedinám obec Hliník nad Hronom. Aj z toho dôvodu môžeme usudzovať, že obyvatelia okolitých obcí navštevovali „mestečko“ stretávali sa tu a vymieňali si medzi sebou informácie. Informátori konštatujú, že piesne si boli na okolí podobné aj preto, že sa navzájom stretávali ľudia, chodili na roboty a pod. Ak sa pieseň zaspievala v Hliníku nad Hronom, bola hlinická (Inf. 1, 2).

Po druhé, taktiež tu bola prirodzená migrácia obyvateľov. Medzi obyvateľmi jednotlivých obcí vznikali manželské zväzky. Informátor č. 13 hovorí: „Tak určite boli nejaké špecifické [BŠ -piesne], v každej dedine mali voláku svoju pieseň ale veľa piesní sa spievalo navzájom. Pretože tí ľudia sa stretávali na poli, pri robotách. A potom sa tie vzťahy, manželstvá sa to veľa dievčeniec išlo do Hliníka, z Hliníka prišli nejakí chlapci sem, toto, Bukovina, jedno s druhým a sa to miešalo všelijako. No, a tak to aj ostalo.“ Teda sa mohlo vydať dievča do susednej obce alebo sa mohol priženiť mládenec. Jediná obec, ktorá bola uzavretá voči manželstvám z okolitých obcí bol Prochot, aj to však len do začiatku 19. storočia, keď tam prišiel vykonávať pastoračnú službu kňaz Kulifaj. Ako píše K. A. Medvecký: „Pôvodne nemeckú dedinu poslovenčil jej prvý farár, v chýre svätého tam pochovaný Kulifaj. Nevedel nemecky a donášal si z okolitých slovenských obcí sluhov, ktorí sa tam priženili a práve v mojom čase vymierali poslední obyvatelia, ktorí ešte niečo málo nemecky rozumeli.“[10] Ako uvádza moja informátorka, sobáše sa neskôr uzatvárali medzi obyvateľmi Prochota a okolitými obcami pravidelne: „Moja stará mama mala z Hornej Trnávky starú mamu, tá prišla sem do Prochota. Potom zas po mojom tatíkovi som mala druhú starú mamu, tá bola z Trubína. Takže som mala zase Slovenku. Ja som mala meno Fridrich, to bolo nemecké priezvisko, aj Rosenberg“ (Inf. 11). 

Jednotlivé obce v mikroregióne majú niekoľko storočnú históriu. Peter Ivanič konštatuje, že v 13. storočí poznáme zo záznamov obce Hliník nad Hronom, Lovču a Prestavlky. Od 14. storočia sú nám známe dediny Bzenica, Dolná a Horná Ždaňa a od 15. storočia Bukovina (IVANIČ, 2014, s. 125 - 126). V 16. storočí sa spomína obec Prochot, pod názvom Prochott alebo Brodheim (BOROVSZKY, 1903). Samotnú existenciu osídlenia oblasti však môžeme na základe archeologických výskumov datovať do starších dôb. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z troch obcí. V obci Hliník nad Hronom, v časti Kopanice boli objavené nálezy z doby eneolitu-lengyelská kultúra[11]. V Dolnej Ždani pri mostíku a na Prielohách bolo zistené polykultúrne sídlisko, nálezy zo staršej a mladšej doby rímskej (TRGINA, 1979, s. 239), pričom bola zistená najjužnejšia lokalita Púchovskej kultúry a germánska a kvádska keramika (PIETA, 1987. s. 108). Vo Bzenici bolo na vŕšku Sobotište zistené keltské pohrebisko. V Lovči sa archeologickým výskumom objavilo eneolitné a rímske sídlisko s Terrou sigilatou (PIETA-MOSNÝ, 1990, s. 139 - 140).

Hliník nad Hronom

Obec sa nachádza na ľavom toku rieky Hron. „Hliník nad Hronom sa spomína v zakladacej listine opátstva Hronský Beňadik v r. 1075 ako Gelednuk (pre ílovitú hlinitú pôdu).“[12] Obyvateľstvo je na základe etnicko-konfesionálneho členenia slovenské, katolícke. V polovici 16 storočia, v rámci reformácie obyvatelia boli nútení prejsť na protestantskú vieru. Pôvodne katolícky gotický kostol následne presvätili na kostol Najsvätejšej Trojice. Približne po 100 rokoch, v roku 1709 nastala rekatolizácia. Filiálkami hlinickej farnosti boli Bzenica, Vyhne, Peserany a Dolná Trnávka.[13]

Počas histórie sa v obci nachádzali notár, pošta a vlaková stanica, ktoré slúžili aj pre okolité obce. K obci patrila na začiatku 19. storočia oblasť zvaná Záhorcsa, ktorá mala päťdesiatšesť obyvateľov (BOROVSKY, 1903). Hliník nad Hronom bol veľmi známy výrobou mlynských kameňov, ktoré sa rozvážali aj mimo monarchie. Obyvatelia boli roľníci a remeselníci, v 20. storočí sa založilo Jednotné roľnícke družstvo, v ktorom našlo prácu veľa obyvateľov z obce. 

Obec mala k roku 2014 dvetisíc deväťstosedemdesiattri obyvateľov.[14] Významnými osobnosťami boli: Ladislav Majerský (1900 - 1965) - sochár, medailér a pedagóg, kňaz Andrej Kliman (1841 - 1908) - historik, zberateľ folklóru a spisovateľ náboženskej literatúry, Andrej Chmelko (1908 - 1998) - herec, režisér a publicista. S podporou obce sa konajú v súčasnosti rôzne kultúrne podujatia. Najznámejšími sú pochovávanie basy a stavanie mája. Ďalej sa konajú rôzne súťaže - Majster guláš, Mikulášske akcie, plesy a iné. [15]

Obyvatelia okolitých obcí si navzájom dávali prezývky, zväčša výsmešného charakteru. „Hliničanov prezývali Šňicliari. Bolo to preto, že chlapi namiesto toho aby išli cez pôst do kostola na omšu, si v krčme rozkázali spraviť šňicle (rezne) a hrávali karty. Z toho dôvodu Šňicliari“ (Inf. 13).

Dolná Ždaňa

Nachádza sa na pravom brehu toku rieky Hron. Nazývaná bola v minulosti aj Sdan, Alsózsadány. Je vzdialená 1,6 km od obce Hliník nad Hronom. Obyvatelia sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, pltníctvom, drevorubačstvom, tkáčstvom a neskôr boli zamestnaní aj v Jednotnom roľníckom družstve. Dnes obyvatelia pracujú najmä v okolitých mestách. Obyvatelia sú Slováci, katolíci. V roku 2014 mala obec osemstošesťdesiattri obyvateľov.[16] V obci pôsobia: folklórny súbor Struška založený v roku 1991, ktorý s prestávkami funguje až do dnešných dní. V roku 2003 bola založená Jednota dôchodcov Slovenska, ktorá sa podieľa na udržiavaní ľudových piesní v spevnom repertoári v obci.

V histórii obce pôsobili približne od 20. rokov ochotnícke divadlo aj folklórny súbor Ždančan približne od r. 1950. Pod vedením učiteľa Gustáva Klimana a so sprievodom harmonikára Jozefa Rafaelisa. V súbore účinkovalo dvadsaťštyri tanečníkov, z toho dvanásť chlapcov a dvanásť dievčat. Súbor vystupoval na Novej Bani, v Banskej Bystrici, v Bratislave, na dolnoždánskych dožinkách atď. Na vystúpeniach tancovali čardášové tance, odzemky, tanec Medveďku daj labku, horehronské dupáky a iné. Súbor bol známy dobrými tanečníkmi, vďaka čomu prišili zástupcovia Slovenského ľudového umeleckého kolektívu do Dolnej Ždane vybrať si tanečníkov. Na základe tanečného nadania a improvizačných schopností nastúpil do SĽUKu aj Marián Kalický. Ďalším tanečníkom, hoci krátku dobu bol v SĽUK aj Emil Kašša (narodený v Dolnej Ždani 27. 6. 1936).[17] V obci pôsobila aj folklórna skupina, ktorá nadviazala na ženskú spevácku skupinu. Pôsobila pod vedením Jozefa Búciho a nacvičovala rôzne folklórne pásma, ktorých hlavnou náplňou bolo scénické spracovanie zvykov a obyčají spojených s prácou. 

Významnými rodákmi pochádzajúcimi z obce boli:

JUDr. Ján Balko (1901 - 1992) bol právnikom, politikom a spisovateľom. Z pohľadu našej bakalárskej práce je pre nás zaujímavá jeho kniha s názvom Od cisára pána k tatíčkovi Masarykovi, život v piatich režimoch, ktorá bola vydaná v roku 2006.[18] Autor v nej opisuje podobu obce začiatkom 20. storočia. V knihe spomína aj pieseň Štiavnický pernikár, ktorá sa s obľubou spievala v jeho rodine. Pieseň je bohužiaľ bez notového zápisu.

Marián Kalický (1932 - 2011), sólista Slovenského ľudového kolektívu od 15. 10. 1951-30. 9. 1959. Jeho technika tanca bola na vysokej úrovni, pričom vynikal v skokoch, ktoré mal technicky veľmi prepracované. Na základe týchto tanečných schopností bol vybratý ako sólista do tanca Kresák, ktorý bol jeho prvým sólovým číslom. Ďalšími tancami boli Oravský tanec, Povesti o Jánošíkovi (postava zbojníka), Dupák, Hviezdnatá noc, Terchovský tanec, Zaviatym chodníčkom (tancoval partizána) a iné.[19]

Ďalšími osobnosťami obce sú: Elena Čepčeková (1922 - 1992), spisovateľka a Zdena Gáborová (1934), grafička.

V obci dodnes pretrváva fašiangový sprievod, ktorý organizuje mládež. „Fašiangovníci“ majú oblečený tradičný ľudový odev. Niektorí z nich sa prezlečú za cigánky. Na hudobnom nástroji ich sprevádza harmonikár. Sprievod obchádza domy, v ktorých ich chcú prijať. Účastníci sprievodu spievajú pri príchode pieseň Fašiangi ťuríce. Následne pokračujú v spievaní rôznych ľudových piesní a tancujú s domácimi. Tí ich za vytancovanie pohostia najčastejšie pálenkou, koláčmi, dajú fašiangovníkom peniaze a niekedy im pridajú do košíka slaninu. Po skončení obchôdzky sa fašiangovníci pohostia v mládežníckom klube na vyzbieranom jedle a večer si zorganizujú diskotéku, na ktorú sú pozvaní ich kamaráti. 

Stavanie mája organizuje obecný úrad. Pred kultúrnym domom chlapi a mládenci vztýčia máj ozdobený stužkami z farebného krepového papiera. Zatiaľ čo sa stavia máj, niektorí ľudia z prizerajúceho sa obecenstva začnú spievať ľubovoľnú ľudovú pieseň. Po skončení stavania mája sa koná opekačka. Zúčastnia sa na nej tí, ktorí boli prítomní pri stavaní mája.

Jednou z najväčších udalostí v obci sú dožinky. Konajú sa každoročne v auguste. Pri tejto príležitosti sa vytvorí kultúrny program. V auguste 2016 sa pozvali do obce remeselníci, ktorí ponúkali na predaj svoje výrobky. Samotný program začal príhovorom starostky obce. V programe vystúpila JDS[20] so spevom ľudových piesní, ktoré sa v obci spievali. Obecenstvo zabával pozvaný hosť - ľudový rozprávač Ander z Košíc. Nasledovalo vystúpenie s ukážkou detvianskeho tanca v podaní domáceho folklórneho súboru Struška. Folklórna skupina z obce zaspievala dvojhlasne vybrané trávnice. Celý program moderovali moderátori oblečení v tradičnom lokálnom ľudovom odeve. V podvečerných hodinách sa konala zábava, na ktorej hrala kapela Kašubovci.

Môj informátor uvádza: „Ždančanom sa posmievali, že im vybehlo pivo na pánty. Voľakedy sa pivo narážalo čepom. To bola taká kuželová trubica s ventilom a výtok to malo. To sa vždy do toho suda narazilo. A ten ždančan nevedel, že je to čep, tak povedal, že pánt. Lebo aj pánt je v podstate čep. Zle ho narazili, tak to pivo im ušlo cez pánty- teda cez čep“ (Inf. 13).

Horná Ždaňa

Vzdialenosť obce od Hliníka nad Hronom je 4,6 km. Obec sa nachádza na pravej strane rieky Hron. Obyvatelia boli maloroľníkmi a remeselníkmi, ktorí sa venovali spracovávaniu dreva. V 20. storočí obyvatelia pracovali aj v Jednotnom roľníckom družstve. Päťstoštyridsaťšesť obyvateľov mala obec v roku 2014.[21] Obec sa v minulosti nazývala aj Felsőzsadány. Obyvatelia sú katolíckeho vierovyznania, občianstvo majú slovenské.

V obci pôsobila aj folklórna skupina, ktorá v roku 1978 účinkovala na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou, v Detve. Od roku 2007 v obci pokračuje tradícia ochotníckeho divadla pod názvom K.O.Z.A - Kolektív Ochotnícky Zanietených Amatérov. V obci sa konajú fašiangové sprievody a nachádza sa tu Izbica tradícii, v ktorej sú vystavené tradičné nástroje, pôvodný nábytok a tradičný ľudový odev, ktorý obyvatelia v obci zachovali pre budúce generácie.

Osobnosťami, ktoré pochádzajú z tejto obce sú: Doc. Ing. Ľubomír Harach, CSc. (1953) -bývalý minister hospodárstva a školstva. Dr. Vojtech Kopčan, CSc. (1957 - 1997) – historik a Dr. Michal Kušík, CSc. (1915 - 2000) - archivár, historik a filológ.[22]

„Obyvateľov Hornej Ždane prezývali Žochári, pretože často chodili mlieť múku do mlyna. No, a niky nepovedali, že idú s vrecom ale so žochom“ (Inf. 13).

Prochot

Obec Prochot je vzdialená od Hliníka nad Hronom 10,8 km. V roku 2014 bolo v obci päťstodeväťdesiat osem obyvateľov.[23] Pôvodní obyvatelia boli nemeckej národnosti, dnes majú všetci obyvatelia slovenskú národnosť a sú rímsko-katolíckeho vierovyznania. 

Ako píše Karol Anton Medvecký: „Bola to pôvodne nemecká banská kolónia, dľa prvého kolonistu Profets-heim nazvaná. Tento názov menil sa časom na Profetsei — Prochotsei — Prochot, a Maďari, neznajúc pôvod názvu a vysvetľujúc si to, že to pochádza od priechodu cez Vtáčnik z hronskej do nitrianskej doliny, na dobu ich tunajšieho panovania premenili názov obce na Kelő (z maď. átkelő).“[24] Obec bola v minulosti chudobná, čo bolo dôsledkom aj toho, že obec mala veľmi málo ornej pôdy. „Veľkú chudobu a zaostalosť tohoto ľudu okate znázorňuje fakt, že v čas môjho príchodu boli v celej obci len dve petrolejové lampy, inak svietilo sa ešte posvetáčmi a mimo ročitých dvoch hektov vína pila sa v obci len pálenka.“[25] Obyvatelia obce sa v minulosti živili najmä drevorubačstvom, viacerými druhmi remesiel, spojenými so spracovaním dreva. V okolí boli veľmi známi pálením pálenky z raže, nazývanej rožovka alebo rožnô.

Informátorka (Inf. 11) spomína: „Môj starký hovorel, že jeho starý otec vedel nemecky. Tu bola tá obec založená, tu prišli z Janovej Lehoty Nemci. Naša dedina bola zarastená celá ale kolčovať prišli. Pálili uhlie v hore a ešte aj inšie a začali si stavať domy. Boli len tak a potom si aj prinášali k sebe ženy, Nemkyne k sebe. No ale potom prišiel v roku 1850tom, jeden pán farár do Prochota. To bol veľký Slovák. Ten potom nedovolel, aby si tie nemecké ženy brali ale chcel poslovenčiť. Tak si z okolitých dedín museli brať tí Nemci Slovenky.“

V obci v minulosti pôsobilo ochotnícke divadlo. Dnes najmä miestna folklórna skupina zachováva v obci zvyky: chodenie betlehemcov, fašiangový sprievod a stavanie mája. Pri stavaní mája si členovia folklórnej skupiny nacvičia ľudové piesne, stavanie sa začína s piesňou Staviame mi máje. Hudobným sprievodom je hra na harmonike v podaní Ivana Balka. Piesne sa spievajú pokiaľ máj nepostavia členovia folklórnej skupiny. Členovia skupiny a deti sú oblečené v novo ušitom ľudovom odeve a počas spevu rozdávajú okolostojacim obyvateľom obce koláče.[26]

„Prochoťanom ostala prezývka Kropáňi. Často pálili pálenku a aj ju veľmi radi pili. Od tej pálenky sa im odúvali hrdlá, až mali na nich také hrčky na krku ako moriaky. Tak vraj boli Kropáňi“ (Inf.13). Na základe pani Anici Kmeťkovej, ktorá sa zaoberala prezývkami obcí opravujem prezývku, Kropáňi, ktorá pravdepodobne patrila Vozničanom. Vozničanov prezývali Kropáňi preto, že bolo v dedine veľa ľudí chorých na štítnu žľazu, čiže mali veľké krky-krópy, z nedostatku čistej pitnej vody. Ďalšie možné vysvetlenie je také, že kropili "zbožie" vo vreciach, keď išli do mlyna, aby dostali viac múky: (ako bolo ťažké zbožie, tak ťažké vrece múky mohli odviesť z mlyna).

Prestavlky

Obec Prestavlky je vzdialená 7,4 km od Hliníka nad Hronom. V dokumentoch ju môžeme nájsť aj pod menom Poroztolnuk a Majláth. V 19. storočí patrila k obci aj osada Bucsisztál.[27] Obyvatelia sú Slováci, rímskokatolíckeho vierovyznania. Obec je známa Pomníkom starých mládencov. Pod správu obce patrí od r. 1971 aj susedná obec Horná Trnávka. Obce Prestavlky a Horná Trnávka mali k roku 2014 šesťstošesťdesiatdeväť obyvateľov.[28] Obyvatelia vyznávajú rímsko-katolícke náboženstvo a sú slovenskej národnosti.

Z obce Prestavlky pochádza spisovateľ, historik a redaktor - Ladislav Beňo (1921 - 2009).

V obci sa každoročne konajú fašiangové sprievody, pochovávanie basy, pálenie vatry v predvečer dňa víťazstva nad fašizmom, stavanie májov a iné. V obci pôsobia aj občianske združenia: organizácia včelárov, záhradkárov a poľovníkov. Obyvateľov obce prezývali v minulosti Vlčkári. „V okolí Prestavĺk bývali lesy plné vlkov. Potom im tam prestali vlci chodiť, a tak ich nazývali Vlčkári“ (Inf. 13). Opäť na základe "dávnejšieho" výskumu pani Anici Kmeťkovej uvádzam, že podľa jej výskumu obyvateľov obce Prestavlky prezývali Majtáni.

Lovča

Vzdialenosť obce od Hliníka nad Hronom je 6,5km. V historických dokumentoch ju môžeme nájsť aj pod názvom Loucha a Nagylócsa. V minulosti bola rozloha obce v porovnaní s okolitými obcami veľká. Z toho dôvodu sa pravdepodobne obec nazývala aj Welka Lovcza. Obec sa dodnes považuje svojim charakterom za rázovitú. Obyvatelia v obci udržiavajú obyčajové tradície a počas veľkých sviatkov sa obliekajú do tradičného ľudového odevu. Obyvateľstvo je slovenské, rímsko-katolícke. Obyvatelia obce sa živili rybolovom, pltníctvom, pracovali v JRD a v súčasnosti väčšina obyvateľov pracuje v blízkom meste v Žiari nad Hronom. Obec k roku 2014 evidovala šesťstodeväťdesiatšesť obyvateľov.[29] Významnými osobnosťami pochádzajúcimi a pôsobiacimi v Lovči sú: kňaz Ján Miloslav Gerometta (1823 -1900) v obci pôsobil v rokoch 1872 - 1899, futbalový reprezentant Ján Švehlík (1950) a PaedDr. Vít Hrmo[30].

Obec pravidelne, každých päť rokov usporadúva stretnutia rodákov. Pri tejto príležitosti obec pripraví trojdňový program nie len pre rodákov, ktorí sa na pár dní vrátili do svojej dediny ale aj pre súčasných obyvateľov obce. Pri tejto príležitosti je vytvorený kultúrno-športový program. V kultúrnom programe vystupuje folklórna a spevácka skupina - v tradičnom ľudovom odeve. Páli sa vatra a odohrá sa futbalový zápas. V obci sa dodnes hráva ochotnícke divadlo, konajú sa fašiangové sprievody, páli sa vatra k príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom a stavia sa máj. Ďalej sa usporadúvajú rôzne príležitostné kultúrne podujatia ako maškarný ples a podobne.[31]

Obyvatelia obce mali prezývku Kutliari. „Kutlami sa nazývali voľakedy žalúdky. A tie žalúdky asi išli umyť a tie im ušli dolu Hronom“ (Inf. 13). Na základe výskumu pani Anici Kmeťkovej dopĺňam, že prezývka Kutlari vznikla zámenou písmena P za písmeno T. Lovčania boli kupliari, pretože veľa všade kupčili. Prezývka mohla vzniknúť aj z toho, že žiarčani keď umývali črevá, lovčania chytali kutle.

Bzenica-Bukovina

Obce Bzenica a Bukovina sú 3,7 km vzdialené od obce Hliník nad Hronom. Obce mali k roku 2014 päťstoštyridsaťpäť obyvateľov. Obyvatelia obce sú katolíci slovenskej národnosti. Obec Bzenica sa spomína pod názvom Boznica, Gronzucha a Bukovina bola nazývaná aj Bükköskút. Obec Bukovina bola už v 19. storočí známa svojím minerálnym prameňom-medokýšom, ku ktorému ľudia veľmi radi chodili na prechádzky.[32]

Vo Bzenici pôsobilo od roku 1923 ochotnícke divadlo. Od roku 1976 pôsobila v obci aj folklórna skupina, pre ktorú písal scenáre aj PhDr. Ladislav Jasenák. Skupina vystupovala v roku 1978 spolu s folklórnou skupinou z Hornej Ždane na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou, v Detve, s programom: odchod na poľné práce.

Významnými osobnosťami obce Bzenica sú: Ján Gubriansky, ktorý prispieval do Slovenských novín, Peter Lojek, ktorý bol členom Matice Slovenskej, Jozef Hugolín priekopníkom v paleontológii. V obci pôsobil učiteľ a autor libreta prvej detskej opery na svete – Jurkov sen, Norbert Barbier. Aj ďalší učitelia a kňazi sa angažovali v Muzeálnej slovenskej spoločnosti, boli to: Martin Sobek (učiteľ), kňaz Anton Veselovský. Ďalšími osobnosťami sú: JUDr. Barnabáš Lojek, advokát a jeho dcéra F. Lojeková, primabalerína Slovenského národného divadla v Bratislave.[33]

Najvýznamnejším bzenickým rodákom je kňaz Andrej Kmeť (1841 - 1908), zakladateľ a prvý predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol významným archeológom, botanikom, a i. Z nášho uhla pohľadu je dôležitý fakt, že bol aj folkloristom. Jeho významnú zbierku Prostonárodných vianočných piesní som opísala v kapitole Spracovanie problematiky ľudových piesní v regióne.[34]

Informátor spomína (Inf. 13): „Bukovinčanov prezývali žabiari. Boli močiare okolo dediny, tak predpokladám, že z toho. Možnože nevedeli spievať a len tak kvákali. Nevie, no ale prezývali ich žabiari“.

Obyvateľov Bzenice prezývali zvonári: „V 68. roku chceli puknutý zvon zavariť, chceli ho nahriať v uzavretej peci na 400 stupňov. Dali ho do pece. Ale to sa malo nahrievať pomaly z 0 na 400 stupňov. Oni ho dali do tej pece zohriatej na 400 stupňov. A zvon sa roztavil. Odvtedy ich prezývali zvonári“ (Inf.13).

Poznámky:

[1] Tekov. Dostupné dňa 1.3.2016: http://www.najkrajsikraj.sk/tekov/. 

[2] IVANIČ. P.: Stredoveká cestná sieť na Pohroní a Poiplí. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Filozofická fakulta. 2011. s. 43. 

[3] HAJČÍKOVÁ. M.: Etnografický atlas Slovenska. Veda. 1990. str. 7. 

[4] Dnešné Štúrovo 

[5] MEDVECKÝ. K. A.: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. 1935. Dostupné dňa 3.3.2016 http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1702/Medvecky_Z-mojich-rozpomienok-k-sestdesiatinam/4#ixzz3yGIxuuX1 

[6] KLIMAN.A.: Hliník nad Hronom. Obec Hliník nad Hronom. 1994. str. 23. 

[7] BOROVSZKY. S. Magyarország vármegyéi es városai. Bárs vármegye. Budapest. Dostupné dňa 3.3.2016: http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0004/4.html 

[8]O mikroregióne Hlinické Pohronie. Dostupné dňa 3.3.2016. http://www.ladomerska-vieska.sk/mikroregion-hlinicke-pohronie/89-o-mikroregione-hlinicke-pohronie.html 

[9] BOROVSZKY. S. Magyarország vármegyéi es városai. Bárs vármegye. Budapest. Dostupné dňa 3.3.2016: http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0004/4.html 

[10] MEDVECKÝ, K. A.: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. Dostupné dňa 18.3.2016: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1702/Medvecky_Z-mojich-rozpomienok-k-sestdesiatinam/4#ixzz3yGEdFpMf 

[11] UHLOVÁ, D.: Stredoveké nálezy z Hliníka nad Hronom. Bakalárska práca. Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, Katedra archeológie. 2009. s. 12 

[12] KLIMAN, A.: Hliník nad Hronom. Obecný úrad. 1994. s. 14 

[13] KLIMAN, A.: Hliník nad Hronom. Obecný úrad. 1994. s. 42-45. 

[14] Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky. 2011. Hliník nad Hronom, s. 172. Dostupné dňa: 22.3.2016. https://slovak.statistics.sk/wps/wcm/connect/cd33d897-7314-41d0-a12b-a95e537d7a39/Statisticky_lexikon_obci_Slovenskej_republiky_2011.pdf?MOD=AJPERES 

[15] Obec Hliník nad Hronom. Dostupné dňa 19.3.2016: www.hliniknadhronom.sk

[16]: Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky. 2011. Dolná Ždaňa s. 172. Dostupné dňa: 22.3.2016. s. 172 

[17] Ktorý v ňom pôsobil od 7.12.1953 do 22.2.1954. 

[18] Bola vydaná po autorovej smrti. 

[19] Rozhovor s p. Hedou Melicherovou zo dňa 8.3.2016. 

[20] Jednota dôchodcov Slovenska Dolná Ždaňa. 

[21] Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky. 2011. Horná Ždaňa s. 172. Dostupné dňa: 22.3.2016. s. 172 

[22] Obec Horná Ždaňa. Dostupné dňa 21.3.2016.: www.hornazdana.sk 

[23] Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky. 2011. Prochot, s. 173. Dostupné dňa: 22.3.2016. s. 172 

[24] MEDVECKÝ. K. A.: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. Dostupné dňa 17.2.2016.: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1702/Medvecky_Z-mojich-rozpomienok-k-sestdesiatinam/4#ixzz3yGDalOnr 

[25] Viď. vyššie. 

[26] Obec Prochot. Dostupné dňa 21.3.2016.: www.prochot.eu 

[27] BOROVSZKY. S. Magyarország vármegyéi es városai. Bárs vármegye. Budapest. Dostupné dňa 3.3.2016: http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0004/4.html 

[28] Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky. 2011. Prestavlky, s. 173. Dostupné dňa: 22.3.2016. s. 172 

[29] Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky. 2011. Lovča, s. 173. Dostupné dňa: 22.3.2016. s. 172 

[30] Údaje o narodení a úmrtí sa nepodarilo zistiť. 

[31] Obec Lovča. Dostupné dňa 21.3.2016.: www.lovca.sk 

[32] BOROVSZKY. S. Magyarország vármegyéi es városai. Bárs vármegye. Budapest. Dostupné dňa 3.3.2016: http://mek.oszk.hu/09500/09536/html/0004/4.html 

[33] Údaje narodenia a úmrtia osobností narodených alebo pôsobiacich v obci sa nepodarilo zistiť. 

[34] Obec Bzenica. Dostupné dňa 21.3.2016.: www.bzenica.sk