Učenie piesní a následne ich spätosť so spevnou príležitosťou.

S ľudovými piesňami sa informátori oboznamovali a učili sa ich od raného detstva. Piesne spievala najmä matka svojim deťom. Hoci malé deti tieto piesne ešte nechápali a nevedeli ich zopakovať, vnímali melodiku a reagovali na ňu. „Od samého malička nám maminka spievala ľudové pesničky, ktoré mala po svojom otcovi“ (Inf. 10/3). Keď deti vyrástli do veku, keď boli schopné naučiť sa jednoduché melódie, rodičia ich začali učiť prvé piesne. Za jednoduché piesne by sa dali považovať aj riekanky, ktoré majú melodicko-slovný základ. Malé deti sa vďaka nim odmalička učia intonáciu, ktorá je predpokladom  ďalšieho učenia zložitejších melódii. Informátori mi poskytli informácie aj o tom, že veľa piesní sa naučili aj od starých mám (Inf. 7). „...ale najviac pesničiek som sa fakt naučila od starkej“ (Inf. 5). Jedna z informátoriek hovorila, že jej deťom spievali piesne ich prastarká: „Mne neviem, či spievali, ale mojím deťom spievali starí rodičia. Hlavne starká Pavla.“ (Inf. 6).

Keď dieťa nadobudlo základné hudobné návyky, mohlo ich rozvíjať v materskej škole. Na základe výpovedi informátorov je možné vidieť, že ľudové piesne ich učili aj učiteľky v materských školách a následne na základnej škole. „Prvé piesne som sa naučila asi v škôlke“ (Inf. 6). Po nástupe na základnú školu mali, podľa výpovedí informátorov, niektorí učitelia či učiteľky veľký vplyv na formovanie žiakov. Tomu aj fakt, že viacerí informátori (Inf. 8, 11, 12/1) si pamätali mená učiteľov, ktorí ich učili spievať piesne v škole. „Aj na základnej škole, pani učiteľka Brzdiaková, tá nás strašne veľa vecí naučila“ (Inf. 5). Po nástupe na základnú školu niektoré z detí nacvičovali programy s folklórnym zameraním alebo sa stali členmi folklórnych súborov. „Mne dáva ľudová pieseň veľa. Od útleho detstva som sa s ňou zaoberala, vystupovali sme. Od prvého do piateho ročníka som navštevovala školu v Prochote. Potom sme boli v Hornej Ždáni, tam sa realizovali domáce deti pri vystúpeniach“ (Inf. 9).

Informátorka č. 12 spievala počas školy v zbore veľa moravských piesní. Bolo to z toho dôvodu, že učiteľ ich učil najmä piesne, ktoré dobre poznal. Piesne spievali na vystúpeniach s kamarátkou dvojhlasne. Aj ďalšia informátorka sa zúčastňovala na vystúpeniach, na ktorých sa učili ľudové piesne. Hoci vystupovala už ako dieťa, v období dovŕšenia dospelosti neinklinovala k ľudovým piesňam, ale uprednostnila moderné piesne. „Mne sa to spája zo školy, keď sme chodievali na vystúpenia. To bolo na základnej škole. Chodievalo sa s jarným programom, v Dolnej Trnávke sme vystupovali, v Prestavlkoch, v Prochote. Pamätám si Morenu sme nacvičovali a potom sme začali u nás. Keď bola jar - bolo to tradičné, keď Vianoce, tak básničky o hviezdičkách, a tak. Dlho sme nerobili ľudové. Tu bola tradícia ľudových, ale dlho sme ich nerobili. Možno nám to bolo otrepané, chceli sme niečo iné, moderné. Teraz nie, máme takú generáciu, že si ľudia púšťajú ľudovky. V mojom veku, v 18. rokoch neexistuje. Mňa by museli biť,  aby som si ľudovku pustila“ (Inf. 10/1). Informátorka si ľudovú pieseň obľúbila vďaka tomu, že jej priateľ tancoval vo folklórnom súbore Hron. „Ja som vždy počúvala staré hity a k tomu [BŠ-ľudovým piesňam] som začala mať vzťah až, keď som do Hronu začala chodiť s Ivom.“ Viaceré informátorky mali vzťah k ľudovej piesni vďaka tomu, že navštevovali folklórny súbor alebo folklórnu skupinu. „Cez folklór sme sa dostali aj k piesni“ (Inf. 6). Informátorka č. 7/3 hovorí, že vo folklórnom súbore tancovala aj jej starká. Sama informátorka aj vďaka tomu začala navštevovať folklórny súbor. „Aj starká sa venovala folklóru, bavilo ju to, máme to v rodine.“ Informátorka č. 7/2 začala do folklórneho súboru chodiť, pretože doň chodili aj jej kamaráti. Vďaka členstvu v súbore začala mať rada aj ľudové piesne. „Viedol ma k tomu kolektív, súbor, kamaráti.“

Protikladným vplyvom kolektívu na „obľúbenie si ľudových piesní“ oproti informátorke č. 7/2 je príklad informátorky č. 10/2. „Potom to na jeden čas odpadlo, kamaráti a partia človeka ovplyvní. Počúvali sme búchanice a trieskanice; diskotéky, a tak. Potom to človeka opustí.“ Informátorka si ľudovú pieseň obľúbila vďaka tomu, že navštevovala chrámový spevácky zbor. Niektorí členovia zboru účinkovali aj vo folklórnom súbore a keď sa rozprávali o tom, čo práve v súbore nacvičujú, zaujalo to aj moju informátorku. Dodnes veľmi rada spieva ľudové piesne. „Keď si chceš spievať, zaspievaš si ľudovku.“

Zberom ľudových piesní a folklórnych prejavov sa zaoberala informátorka č. 2, ktorá pracovala ako kultúrna pracovníčka pre Pohronské osvetové stredisko v Žiari nad Hronom. Nové ľudové piesne, ktoré sa od svojich informátorov naučila, uplatnila aj vo folklórnom súbore, s ktorým vystupovali pri rôznych príležitostiach v obci alebo na folklórnych slávnostiach na Podhorí. Informátorka sa ľudové piesne učila najmä od rodičov a počas spevných príležitostí. „Hlavne doma sme spievali veľa a na páračkách sa spievalo.“ V dospelom veku sa naučila spievať veľa módnych a umelých piesní, keď vystupovala s kapelou: „S tanečnou hudbou som sa stretla až v kapele, dovtedy ľudové.“

Informátorka č. 5 rada počúvala staršie ženy v obci, tetu Minichovie a Harachovie, ktoré sedávali na priedomí a spievali si: „Ako dioučence sme strašne radi počúvali jednu starú tetu. Tak sme sa jej vypytovali, tetka a ešte nám, ešte nám zaspievajte. Taká tetka Anička to boli, ona mala jemný hlások a také všelijaké nám spievali.“ Piesne sa od „tetky“ aj učili aj takýmto spôsobom.

Spevné príležitosti v súčasnosti

Počas môjho výskumu sa mi podarilo v rozprávaní informátorov zachytiť aj opisy súčasných spevných príležitostí. Spevné príležitosti opisujem bližšie aj v ďalších kapitolách, v tematicko-žánrovej analýze piesní. Spevné príležitosti sa u strednej a mladšej generácie spájajú najmä s pôsobením vo folklórnych skupinách a súboroch. Spevnými príležitosťami sú aj narodeninové oslavy, na ktorých sa spievajú rôzne piesne. „My sme spievali na oslave všeobecné ľudové piesne, odrhovačky, napríklad Slovenské mamičky“ (Inf. 6). Ďalšia informátorka hovorí, že na oslavách spievajú šlágre: „Na chatu keď ideme, berieme harmoniku, spievame ľudovky. Piesne sa spievajú: Prochotská dedinôčka.“ Informátorka spievala piesne aj počas opekania si v prírode. „Keď som bola malá, chodievali sme si s našimi opekať. Zobrala sa gitara a [BŠ - spievali sa piesne] Tam okolo valala, V richtárovej studňi (Inf. 10).

 Zúčastnené pozorovanie

Počas bakalárskeho výskumu som sa zúčastnila na dvoch spevných príležitostiach - stretnutí lovčianskych rodákov a oslavy narodenín.

Dňa 29. 8. 2015 sa konalo IX. stretnutie lovčianskych rodákov. Pri tejto príležitosti pripravilo zastupiteľstvo obce Lovča trojdňový program. Centrom programu bolo vystúpenie domácej speváckej a folklórnej skupiny.

Účinkujúci boli oblečení v tradičnom ľudovom odeve z danej oblasti. Deti boli oblečené v štylizovanom odeve (modrotlačová sukňa a biele tričko) a ďalší účinkujúci, najmä mužskej speváckej skupiny, mali oblečené biele košele a čierne nohavice.

Počas programu spievali folklórne skupiny ľudové piesne, ktoré sa spievali aj v oblasti regiónu stredného Pohronia, avšak veľa piesní bolo prevzatých z iných regiónov. Prevažovali najmä piesne, ktoré vydali na CD nosičoch iné súbory, ako SĽUK alebo Lúčnica. Prevzatými ľudovými piesňami boli: Ej na tarki, na tarki, Mamko moja, ja še vám uš vidám. (ľudové piesne z východného Slovenska), Uš sa jedna uhrančavá dievka vidáva, Ej, ešte si ja pálenôčki vipijem, Žeňički kmotrički pime zo skleňički, Opila som sa neviem kde (piesne z Podpoľania) a pod. Členovia mužskej speváckej skupiny mali vo svojom vystúpení piesne najmä šlágrového typu: Lovčianske ďievčence šikovne klameťe, Kázala mi večer milá, Mi sme dobrí.

Po ukončení programu nasledovala voľná zábava, pričom sa z reproduktorov púšťali piesne šlágrového typu.

Dňa 24. 10. 2015 som sa zúčastnila na oslave 48. narodenín informátora. Táto oslava sa konala v obci Dolná Ždaňa. Počas oslavy sa spievali početné ľudové piesne. Prvou odspievanou piesňou bolo „Živió“, ktoré sa spievalo oslávencovi pri pripíjaní na jeho zdravie. Po prípitku prebiehali rodinné rozhovory. Po troch hodinách od začatia oslavy sa začali spievať piesne. Piesne boli sprevádzané hrou na harmoniku a husle. Ako ďalšia sa začala spievať pieseň: Prečo si ma vivolala z krčmy von, ktorá je jednou z obľúbených piesní oslávenca. Nasledovalo pripíjanie: Na zdravie, pripime si na zdravie s obmenou až po samé Jastrabie. Na oslave sa spievala aj „spevná hra“ Iďe pieseň okolo stola, po skončení ktorej musel informátor zaspievať pieseň, ktorá ho v danom momente napadla. Je zaujímavé, že táto „hra“ sa spievala najmä na svadbách a dnes sa spieva aj na oslavách.

Najstarší informátor začal spievať maďarskú pieseň Harak sigá, huslista sa pripojil hraním a ostatní počúvali. Počas oslavy sa spievali aj obľúbené piesne, ako napríklad Prečo si ma vivolala z krčmi von, ale aj ľudové piesne, ktoré sa v danej oblasti spievali Slúžila som v Bistrici. Počas spevnej príležitosti sa  ukázalo, že v repertoári informátorov sa nachádzajú piesne typu šlágrov a aj piesne staršieho typu z danej oblasti. Tieto piesne pozná najmä staršia a mladá generácia. Stredná generácia (okolo 50 r.) preferuje pri hraní a spievaní módne piesne.[2]

 Obľúbená pieseň

Obľúbené piesne informátorov by sme mohli zaradiť do dvoch skupín. Prvou skupinou by boli piesne, ktoré sa informátorom spájajú s významnou spomienkou. Do druhej skupiny zaradíme piesne, ktoré informátori radi spievali, pretože sa im páčili a nespájajú sa s významnou spomienkou v ich živote.

Piesne funkčne spojené so zážitkom informátora

Piesne, ktoré zaraďujem do tejto kategórie sa informátorom spájajú s radostnou alebo smutnou spomienkou. Informátor č. 1 označil za svoju obľúbenú pieseň Skaďeže to ďiouki boli. Obľúbená bola najmä z toho dôvodu, že si ju informátor často rozkazoval a spieval ju na zábavách. Informátorovi sa páčilo na piesni aj to, že bola vtipná.

Informátorka č. 11 mala dve obľúbené piesne: Zdola Žemberoviec a Bodaj bi vás vi mláďenci čerti vzali. Pieseň Bodaj bi vás vi mláďenci čerti vzali bola obľúbená preto, že sa ju informátorka naučila spievať ako prvú. „Prv som mala takú inú pesničku [BŠ- inú ako Zdola Žemberoviec]. Keď som ako päťročná bola. To som ako malá spievala. [BŠ - Bodaj bi vás vi mláďenci čerti vzali]. Nasledujúca pieseň bola obľúbenou piesňou informátorkinho otca. „Čo bola, to aj veľa iným spieval - Trenčianske hoďini“.

U dvoch informátoriek sa piesne funkčne spájali aj so spomienkou na manžela informátorky. Informátorka č. 11 mala pieseň zapísanú vo svojej zbierke piesní. Skôr, ako mi začala pieseň spievať, povedala, prečo má pieseň Zdola Žemberoviec najradšej: „Prv sme spávali na manželských posteliach, tak vždy, už potom túto pesničku spieval. Každý večer mi hu spieval, sa hu naučil. Za to hu mám takto napísanú.“

Informátorke č. 3 pieseň Ďe to táča leťelo spievali ženy na páračkách. V „prekáračke“ sa spieva o tom, za ktorou dievkou aký chlapec chodí: „Aj vtedy spievali, keď ten môj začal za mnou chodiť.“

Obľúbenými piesňami informátoriek boli aj piesne, ktoré sa spájali so spomienkou na starých rodičov a rodičov. Informátorka č. 10/2 má rada pieseň Zahučali hori. Bola to obľúbená pieseň informátorkinho starého otca, ktorého osobne nikdy nepoznala, pretože umrel skôr, ako sa narodila: „Starý otec, nepoznala som ho, ale on skôr spieval ťahavé ako Zahučali hory.“

Informátorka č. 12/1 rozprávala, že mala rada pesničky od starkej, ktorá bola dobrá speváčka. Na konkrétnu pieseň s názvom si spomenúť nevedela. „Starká, chudiatko, tá všetko vedeli aj rozprávanie, aj pesničky. Pesničky aj také škaredšie a tak sa smiali. Starká ich hrešila, takú im nespievajte.“ Obľúbenou piesňou informátorkinho otca bola pieseň od Gejzu Dusíka – Jablone. „Náš starký, otecko môj pri tej vždy plakal. Starký spievať nevedel. Toto bola jeho najobľúbenejšia pesnička.“ Informátorkina matka spievala v kostolnom zbore a jej obľúbenou piesňou bola sakrálna pieseň Mária ochrana. „Starý otec dobre vedel ťahať pesničku Agátovrat.“

Informátorke č. 10/1 sa pieseň Za horami ďaleko spája so spomienkou na život starej mamy. Pieseň som zaradila aj do kapitoly o baladách, kde pieseň aj popisujem. „Mám obľúbenú pieseň... To je taká smutná pieseň, veľmi. Mojej starkej zomrela najprv maminka a potom otec. A keď jej zomrela maminka, mala sedem rokov. Ona potom išla do služby na Trnavú Horu voľakde. Tam ju naučili takí bohatí, u ktorých slúžila, ju mali radi, jej vymysleli takú pesničku. Za horami ďaleko chatka biela stojí.“

Piesne funkčne neviazané so zážitkom informátora

Pre informátorku č. 10/1 sú zaujímavé najmä tie piesne, ktoré sa od iných niečím líšia. „Ja mám rada piesne, ktoré sú iné. Majú napríklad iný rytmus. Momentálne mám rada piesne od starkej, lebo sú iné pre mňa, ako napríklad Tí prochockí regrúti.“ Informátorka má rada aj pieseň Aj keť som ja bledá. „Starká ju učila Zuzku [BŠ-dcéra] a starkú jej otec asi. To sú také moje obľúbené“. Vo výpovedi mojej informátorky môžeme vidieť, že daná pieseň sa šíri ústnym podaním tri generácie. Nositeľ piesne – otec ju odovzdal svojej dcére a ona naučila pieseň svoju vnučku.

Niektorí z informátorov mi zaspievali piesne a nevedeli bližšie vysvetliť, prečo ich majú radi. Ako najčastejším dôvod obľúbenosti konkrétnej piesne uvádzali, že sa im páči. Informátori mi ako svoje obľúbené zaspievali tieto piesne: Hora, horička (Inf. 2), Ešte sa ja puojďem poďívať do kostola (Inf. 3), Informátorka 12/1 spievala v piesni Zelenaj sa zelená trávička druhý hlas.

Ako obľúbenú pieseň mi informátorka 7/3 uviedla pieseň z východného Slovenska Mamko moja, ja še vám už vidám. Pieseň je obľúbená z toho dôvodu, že ju poznajú viacerí členovia folklórneho súboru Hron, ktorí si pieseň po vystúpení alebo po skončení nácviku v súbore spievajú „Zo súboru, jedno dievča nás to naučilo. Potom si to po skúške spievame.“ Z odpovede informátorky vyplýva, že pieseň je obľúbená v celom kolektíve.

Informátorka č. 6  nevedela povedať, ktorá pieseň je jej najobľúbenejšia.  Najviac sa jej však páčia piesne, na ktoré tancovali v súbore. Sú to piesne z regiónu Horehronia. Páčia sa jej preto, že sú rezké a dá sa na ne „dobre“ tancovať. 

Poslednou respondentkou, ktorá sa mi k otázke obľúbených piesní vyjadrila, bola informátorka č. 5. Informátorka počula spievať pieseň Slniečko zapadá ženy, ktoré išli z práce z maštale a veľmi sa jej zapáčila. Informátorke sa natoľko páči, že poprosila ženy z obce, aby jej ju zaspievali na pohrebe: „Majú mi ju zaspievať, aj keď zomriem. Tak som im nakázala.“

---

[1] BURLASOVÁ, S. a kol.: Heslo: Pieseň. In. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, Bratislava. Veda. 1995. s. 33-34.

[2] Samotná nahrávka, ktorou som zaznamenala spevnú príležitosť  spievanie piesní pri zúčastnenom pozorovaní má dĺžku 46,49 min. Celý zhustený opis stretnutia rodákov v obci Lovča, aj narodeninovej oslavy v obci Dolná Ždaňa sa nachádza v prílohe bakalárskej práce.