Pruclek/lajblík

Lajblík je vrchný ženký odev, ktorý sa obliekal na oplecko. Ušitý býval z drahých látok- atlasu a zamatu. 

V nasledujúcom príspevku budem používať dva rôzne termíny-pruclek i lajblík pre rovnakú odevnú súčiasku. Bude to z toho dôvodu, aby som časovo odlíšila rovnakú odevnú súčiastku, ktorá sa od 19 stor. do 40 r. 20. stor. vyvíjala a menila. Pre najstarší zachovaný typ budem používať termín pruclek, ktorým bol v minulosti aj označovaný a lajblíkom budem nazývať vývojovo novší typ, pretože toto pomenovanie sa dnes uprednostňuje.  

Najstarší pruclek aký sa nám zachoval sa nosil v 19. stor. Môžeme sa domnievať, že aj najstaršie prucleky mohli byť červenej, modrej, zelenej i čiernej farby, teda v takých farbách ako sú ušité novšie lajblíky. Dochované prucleky poznáme najmä v modrej, červenej a čiernej farbe. Výzdoba prucleka bola tvorená zo stúh, kovových strieborných šutašok i sklených alebo kovových gombíkov.

Najslávnostnejšie prucleky sú ušité z drahých látok ako napr. z atlasu, čo je jemná látka s leskom. Táto látka je farebná (modrá, červená i zelená) s kvetovaným vzorom. Výstrih prucleka je lemovaný atlasovou stuhou. Na chrbte sú dominantné dve do ornamentu skladané stuhy, ktoré sú prišité do tvaru nepravidelného šesťuholníka. Okolie tohoto ornamemtu zo stuhy je zdobené našívanou striebornou kovovou šutaškou. Na prednej časti prucleka je na atlasovej stuhe našitá úzka stuha-listavka a cez ňu je vedený ornament z kovovej šutašky. Pruclek sa zapína na háčiky. Najstarších pruclekov sa nám zachovalo len pár kusov. Pruclek je šitý ručne.

Slávnostný pruclek je ladený v modrej farbe. Veľmi drahá bola kovová šutaška, ktorá je prišitá do rastlinného ornamentu. Ozdobu tvoria aj na chrbte skladané stuhy a vpredu prišité listavky (úzke stuhy). Pruclek je podšitý jemným plátnom. Oblieknuť si ho mohla mladšia žena alebo diouka k slávnostnej príležitosti.

Slávnostný pruclek. Základom je červená kvetovaná látka, na ktorú je prišitá modrá atlasová stuha s fialovou listavkou. Dozdobený je kovovou šutaškou. Na zapínaní je našitých 12 kovových gombíkov. Pod našitými kovovými gombíkami je upínanie na háčiky, ktoré prekrýva zo spodu našité biele a červené súkno strihané do tvaru zúbkov. Pruclek si mohla obliekať mladšia žena alebo diouka vo veľké sviatky.

Pruclek modrej farby je zdobený skladaným ornamentom zo stuhy na chrbte, našitím listavky a štyroch gombíkov.  Lajblík je menej slávnostný-chýba mu našitá strieborná kovová šutaška a je podšitý hrubším plátnom. Keďže je pruclek menej zdobený, mohla ho nosiť žena v strednom veku alebo diouka na "všednejší" deň.

Pruclek sa obliekal k staršiemu typu oplecka so "spadnutými rukávmi", k záponám alebo sukniam tmavej farby, ku "hranatej" zásterke a kosičke. Najstaršie prucleky sa začali rýchlejšie zamieňať za modernejšie v mestách a veľkých dedinách ako Svätý Kríž (Žiar nad Hronom), Hliník nad Hronom a Lovča. Pomalšie sa zamieňal v ďalších menších obciach, v ktorých sa zachovali najmä lajblíky tmavšich farieb, ktoré nosili staršie ženy. Najdlhšie sa zachoval pruclek v "horských obciach" akou je aj obec Prochot, v ktorej si dodnes obyvatelia zachovali najfarebnejšie lajblíky.

Ďalšie ukážky slávnostných pruclekov:

Najstarší typ pruclekov bol nahradený novším typom- lajblíkami, ktorých výstrih už nebol lemovaný atlasovou stuhou a nemal na chrbte skladaný ornament. Strih lajblíka ostal rovnaký, avšak povrch lajblíka nebol šitý kobináciou látky a stúh ale pozostával z jednej vrchnej látky, na ktorú boli našívané kovové šutašky, goralky, ringalky a blinkáče. 

Ako aj pre pruclek, tak aj pre nosenie lajblíka platili rovnaké zásady. Najbohatšie zdobené prucleky/lajblíky nosili bohaté gazdovské diouky, pretože si mohli nakúpiť drahé ozdoby. Farebnosť lajblíka sa prispôsobovala veku a statusu nositeľky.

Lajblík diouky/ženy je ušitý z atlasovej látky. Zdobený je našitou striebornou  kovovou šutaškou. Lemovaný je modrou  keprovou stuhou. Podšitý je jemnou látkou.

Lajblík staršej ženy (alebo lajblík do smútku) je ušitý z čierno-bordového zamatu. je bohato zdobený našitím strieborných kovových šutašok a striebornými kovovými flitrami. Lemovaný je modrou keprovkou a podšitý je konopným bieleným plátnom.

Lajblík je ušitý z jemnej lesklej látky, na ktorú sú bohato prišité blinkáče, goralky a ringalky. Lemovaný je ružovou keprovkou a podšitý je mäkkou látkou.

O lajblíkoch a ich premene píše aj Karol Anton Medvecký, ktorý vykonával kňažské povolanie v Prochote v rokoch 1905 až 1911. Vo svojich pamätiach píše: „Na strednom Pohroní bola maďarizácia už hodne prenikla aj medzi ľudové vrstvy, čo badať bolo na maďarských živôtkoch devíc a na hlučnom, maďarskom speve mládencov.“ [1] Nemôžeme si byť istí, ako vyzerali lajblíky, ktoré K. A. Medvecký spomína, avšak mohlo sa jednať o farebnosť lajblíka - používanie červenej a zelenej farby na zdobení.

Oba lajblíky sú ušité z bielej lesklej látky. Lemované sú modrou a červenou keprovkou. Zdobené sú našívaním šutašok (modrá a strieborná kovová) a flitrami červenej a zelenej farby.

Za najmladšie lajblíky by som označila tie, ktoré sa veľkosťou zväčšili. Najväčší rozdiel vidieť na zapínaní lajblíka, ktoré je oproti staršiemu oveľa širšie. Základnou látkou sa stáva červený/bordový, zelený, modrý a čierny zamat. Zdobené sú leonskými prámikmi (kovovými čipkami), kovovými šutaškami a sklenými gonbíkmi najmä striebornej ale aj iných farieb-červené, zelené, modré. Lajblík sa stále zapína na háčiky, pošitý je plátnom. Ak diouka išla na zábavu, lajblík si obliekla na oplecko. Neobliekala si ani kosičku a ani delinku, ktorá by ju počas tancovania veľmi hriala. Keď išla žena alebo dieouka robiť na pole, lajblík mala oblečený zatiaľ, kým prešla cez dedinu. Pred prácou si lajblík zložila aby si ho nezamazala a nezničila.

Starší lajblík s užším zapínaním.

Mladší lajblík so širším zapínaním.

Lajblík v žiadnom prípade neperieme, pretože by nám zamat mohol povypadávať, keprovky by zafarbili okraje a blinkáče by sa rozpadli. Lajblík otočený na rub len vetráme. Špinu sa pokúsime očistiť kefkou. Ak je látka, ktorým je lajblík podšitý veľmi špinavá, môžeme ju vyčistiť tak, že lajblík otočíme na rub. Látku posypeme prášokom do pečiva, ten postriekame octom a necháme pôsobiť slnko. Lajblík dobre vyprášime a ak je na ňom ešte nejaká špina, postup opakujeme. Ďalším možným spôsobom je potrenie látky striedkou chleba.

Ďalšie fotografie je možné vidieť na pintereste.

Zdroje:
[1] MEDVECKÝ. K. A.: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. 1935. Dostupné dňa 3.3.2016 http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1702/Medvecky_Z-mojich-rozpomienok-k-sestdesiatinam/4#ixzz3yGIxuuX1
RATKOŠ, P. a kol. 1978.: Žiar nad Hronom. Žiar nad Hronom: Osveta. 1978.
Informácie o čistení poskytla Zuzana Piešová.
Fotografie: súkromný archív; fotografia lajbíka na vešiaku: archív Zuzany Piešovej.