Aké kritériá musí spĺňať pieseň, aby ju informátori považovali za ľudovú?

Ľudový ornament, tkaný obrus s výšivkou, Horná Ždáňa

„Pieseň je vývinovo a druhovo diferencovaný hudobno-slovesný prejav jednoduchej štruktúry. Väčšinou anonymného pôvodu, závislý na tradícií, ktorý sa dlhší čas rozširuje kolektívne a prevažne ústne. Ľudová pieseň je výrazne viazaná na vedomie nositeľov piesňovej tradície...“[1] Túto definíciu považujem za určujúcu k danej problematike. V nasledujúcich odstavcoch sa pokúsim poukázať na to, čo informátori chápu pod pojmom ľudová pieseň.

Počas výskumu som sa snažila zistiť, ako informátor vymedzuje fenomén ľudovej piesne. Na základe takéhoto prístupu môžem lepšie porozumieť aj tomu, aké piesne informátori zaraďujú do skupiny ľudových piesní. Na otázku „Čo je podľa vás ľudová pieseň“ odpovedali informátori najčastejšie, že je to pieseň, ktorú vytvoril jednotlivec. „Ktorú možno niekto vymyslel, ale autor nie je známy“ (Inf. 7). „Nemohli ju robiť desiati“ (inf. 8). Pieseň si po vytvorení spievali ľudia v spoločenstve. „Tvorili si ju sami ľudia, niekto si ju zostavil a šírila sa tak, že si ju ľudia spievali.“ Ďalším kritériom, ktoré informátori považovali za dôležité, bola anonymnosť autora. „Autor je neznámy, nemá autora“ (inf. 6). „Tá, čo má skladateľa, nie je ľudová“ (Inf. 2). Informátorka č. 8 rozdeľuje piesne na ľudové a umelé nasledovne: „S jednoduchším nápevom, z dedinského prostredia. Umelé, kde je známy autor. Tie, čo spievajú o prírode, sklamanej láske, hlavne tragické. Slovenské sú asi viac späté s prírodou. Vznikla medzi ľudom.“

Respondenti považujú za vznik piesní i ťažkú prácu a nešťastnú lásku. „Vznikla medzi prostým ľudom. Pri robotách na poli, pri páračkách, pradení, pri šúpaní kukurice a takto vznikali pesničky“ (Inf. 12).

„Vznikla pri práci, zo sklamanej lásky. Ľudia si svoje city vyspievali. Aj melódiu aj slová, neviem čo robili skôr. Naučilo sa to a rozširovalo. Na svadbách, chodili a miešali sa ľudia na robotách“ (Inf. 8).

Informátorky č. 7 považujú piesne s pracovnou tematikou za najobľúbenejšie. „To sú také najobľúbenejšie piesne, také čo sa pri nejakých prácach vymysleli, pri hrabaní a tak. Možno ako pomoc v tom ťažkom živote. Pri robote zaspievali, keď mali ťažkú robotu.“

Skupinu piesní šlágrov zaraďujú niektorí z informátorov – príslušníci mladšej generácie,  do skupiny ľudových piesní: „Podľa mňa ľudová pieseň je aj tá, ktorá má autora, ale si ju ľudia spievajú všetci rad radom. Je taká zľudovená, čiže ľudia si ju spievajú (Inf. 10). Aj informátorky č. 7 hovoria, že piesne tohto typu spievajú často na narodeninových oslavách. Piesne, ktoré zaraďujeme k vrstve šlágrov, označujú informátorky č. 10 aj ako piesne, ktoré boli prochotské a až neskôr ich počuli v televízii, počas vysielania televízneho programu Šláger. Televízne programy takéhoto charakteru sú medzi informátorkami v obci Prochot veľmi obľúbené. Piesne, ktoré nepoznajú a zapáčia sa im, sa naučia a spievajú ich s „modernou kapelou“, pri rôznych príležitostiach, napríklad na narodeninových oslavách, výročí obce a podobne. „Či robíme vystúpenia alebo tu pod altánkom, na chatu keď ideme, berieme harmoniku, spievame ľudovky. Piesne sa spievajú: Prochotská dedinôčka - pôvodne je od Kollárovcov“ (Inf. 10).

Informátorka č. 8 skupinu šlágrov za ľudové piesne nepovažuje: „Nie. To nie sú ľudové.“ Ďalej hovorí o piesňach tohto typu: „Sú obľúbené medzi ľudom aj teraz.“ V minulosti spievali [BŠ- ľudia piesne] aj umelé aj ľudové.

Jedna z mojich informátoriek si nebola istá, či sa dané piesne považujú za ľudové piesne: „Ťažko povedať, povie sa na spústu piesní, že sú ľudové“ (Inf. 9).

Informátorky považujú za kritérium šírenia piesní to, že samotná pieseň sa ľuďom zapáči, a následne ju začnú spievať. „Ľudia si ju obľúbia, a tak. Jednoducho ju spievajú všetci. Je medzi tými ľuďmi obľúbená. Niekto ju vymyslel a teraz ju všetci prezentujú, kde môžu“ (Inf. 10).

Za ľudovú pieseň informátori považujú aj tú pieseň, ktorá má viacročnú tradíciu spievania. „Domáce piesne, starodávne, Láska Bože, láska, serenády. Spievali ju aj na Fašiangy, keď bola voľba [BŠ – mládeneckého] richtára“ (Inf. 1). „Slovenské mamički, dlho sa spieva“ (Inf. 4). Odovzdávanie ľudovej piesne v troch generáciách môžeme vidieť aj u informátoriek č. 10/2, 3. „Od samého malička nám maminka spievala ľudové pesničky, ktoré mala po svojom otcovi. Čiže sa to prenáša z generácie na generáciu.“

Ľudové piesne označili informátorky č. 7 ako: „Dedičstvo našich starých materí.“